Stav :

ÚRYVOK :
Zastala som. Ak existuje nejaká metafora vzťahujúca sa na môj život, toto je ona. Som vonku a pozerám na všetkých ostatných, čo sú vnútri. Všade okolo mňa sú útulné scénky z domáckeho života. Strasie ma. Stiahnem si vlnenú čiapku na uši. Som doslova a do písmena vykázaná von, vystavená napospas chladu. No predsa... V rámci úprimnosti by som sa mala k čomusi priznať. Hoci po všetkých týchto veciach túžim, moje druhé ja sa ich desí. Mám na mysli tú časť mojej osobnosti, čo sa v denníkoch zaprisahávala, že nikdy neskončí ako moji rodičia. Čítala tajne pod perinou knihy, svietiac si baterkou, a snívala o vášnivých romanciach a cestovaní do ďalekých krajín. Bola odhodlaná žiť neobyčajne, dobrodružne, slobodne, vzrušujúco, inak... Niečo ma strhlo vzad. Arthur, ktorý ma dosiaľ ťahal vpred, náhle zabrzdil. Čupol si vo dvore velkého domu a začal kadiť. Namiesto neobyčajného života tu teraz zbieram psie hovná. Radšej už nemyslím na ďalšie metafory, strčím ruku v rukavici do igelitového vrecka a začnem to zbierať. Hoci trefnejšie by bolo hovoriť o „naberaní“. Arthur totiž trpí permanentnými hnačkami, takže v jeho prípade stolica znamená stieranie sajrajtu z asfaltu. Zo všetkých síl sa snažím, aby ma nenaplo. Doma v okne sa zjaví majiteľ. On aj Arthur ma zvedavo pozorujú. Prisahám, že na vzťahu človeka a psa niečo nesedí. Keby na Zemi niekedy pristáli mimozemšťania, čo myslíte, koho by považovali za pána? Človeka určite nie.