Alexandra Potter : Priznania štyridsiatničky, ktorá si pos*ala život
Login/Nick :

Heslo :

<   >Jún 2024
PoUtStŠtPiSoNe
     12
3456789
10111213141516
17181920212223
24
252627282930
    3809 : Alexandra Potter - Priznania štyridsiatničky, ktorá si pos*ala život

    Alexandra Potter
    Priznania štyridsiatničky, ktorá si pos*ala život

    Literatúra pre dospelých
    beletria
    Jazyk:slovenský
    540 strán
    Nakladateľ : NOXI
    Rok vydania : 2020
    V knižnici od : 4.10.2023
    Výpožičiek : 0
    Stav :

    Výška/šírka : 20.0x12.5 cm
    Aj ženy typu Bridget Jonesovej jedného dňa zostarnú a obzrú sa za svojím životom. Hrdinka tejto knihy je modernejšia, zrelšia, ocitla sa na križovatke a samozrejme verí, že o rok o tomto čase už bude niekde úplne inde, pretože svoj život od základu zmení, urobí jednoducho hrubú čiaru a všetko bude úplne inak. Pred tým sa však k zopár veciam musí priznať... Vtipný príbeh ženy tesne po štyridsiatke, zapísaný formou denníka, v ktorých sa nájde každá žena, či už slobodná, vydatá, rozvedená, bezdetná, alebo s deťmi...jednoducho každá, ktorá má občas pocit, že jej všetko padá na hlavu, večne nemá peniaze, nič nestíha, nezvláda a jej život mal by predsa o niečom úplne inom...
    ÚRYVOK :
    Zastala som. Ak existuje nejaká metafora vzťahujúca sa na môj život, toto je ona. Som vonku a pozerám na všetkých ostatných, čo sú vnútri. Všade okolo mňa sú útulné scénky z domáckeho života. Strasie ma. Stiahnem si vlnenú čiapku na uši. Som doslova a do písmena vykázaná von, vystavená napospas chladu. No predsa... V rámci úprimnosti by som sa mala k čomusi priznať. Hoci po všetkých týchto veciach túžim, moje druhé ja sa ich desí. Mám na mysli tú časť mojej osobnosti, čo sa v denníkoch zaprisahávala, že nikdy neskončí ako moji rodičia. Čítala tajne pod perinou knihy, svietiac si baterkou, a snívala o vášnivých romanciach a cestovaní do ďalekých krajín. Bola odhodlaná žiť neobyčajne, dobrodružne, slobodne, vzrušujúco, inak... Niečo ma strhlo vzad. Arthur, ktorý ma dosiaľ ťahal vpred, náhle zabrzdil. Čupol si vo dvore velkého domu a začal kadiť. Namiesto neobyčajného života tu teraz zbieram psie hovná. Radšej už nemyslím na ďalšie metafory, strčím ruku v rukavici do igelitového vrecka a začnem to zbierať. Hoci trefnejšie by bolo hovoriť o „naberaní“. Arthur totiž trpí permanentnými hnačkami, takže v jeho prípade stolica znamená stieranie sajrajtu z asfaltu. Zo všetkých síl sa snažím, aby ma nenaplo. Doma v okne sa zjaví majiteľ. On aj Arthur ma zvedavo pozorujú. Prisahám, že na vzťahu človeka a psa niečo nesedí. Keby na Zemi niekedy pristáli mimozemšťania, čo myslíte, koho by považovali za pána? Človeka určite nie.