Robert Goldsborough
2x Nero Wolfe
Literatúra pre dospelých
detektívka
Jazyk:slovenský
255 strán
Nakladateľ : Slovenský spisovateľ Bratislava
Rok vydania : 1992
V knižnici od : 14.10.1992
Výpožičiek : 0
Stav :
Výška/šírka : 20.5x13.5 cm
Róbert Goldsborough je dlhoročný obdivovateľ diela dnes už nežijúceho klasika americkej detektívnej školy Rexa Stouta, tvorcu nezabudnuteľných napínavých príbehov s Nerom Wolfom a Archiem Goodwinom. Jeho obdiv siahal až tak ďaleko, že sa rozhodol oživiť túto populárnu dvojicu a zapojiť ju do vyšetrovania nových prípadov. A tak pred nami znovu ožíva odvážny Nero Wolfe, veľký labužník a nadšený pestovateľ orchideí, ktorý nikdy nevychádza z domu na Západnej tridsiatej piatej ulici a všetky prípady geniálne rieši za stolom v svojej kancelárii. V tom mu skvele pomáha Archie Goodwin, bezstarostný mladý muž s vtipným komentárom ku všetkému, čo sa deje okolo neho. V prvom príbehu Vražda v c mol sa Wolfe zaoberá násilnou smrťou slávneho dirigenta, ktorý si svojou neznášanlivosťou získal veľa nepriateľov. V druhom príbehu Smrť v poslednej chvíli siahol autor po téme 7 novinárskeho prostredia. Bohatý tlačový magnát sa chce za každú cenu zmocniť serióznych novín s dlhoročnou tradíciou. Sľubmi a úplatkami podkopáva súdržnosť rodiny, ktorá ich vlastní. Rozbroje v rodine vrcholia smrťou jedného jej člena.
ÚRYVOK :
Vrátil som sa do haly k Márii. Už neplakala a pohľad upierala meravo pred seba. „Je mŕtvy, však?" zažmurkala. „Áno. Teraz ma pozorne počúvajte. Budem musieť zavolať políciu, a to čo najrýchlejšie. Keď prídu, povedzte im všetko o listoch, o tom, že ste boli za pánom Wolfom, jednoducho všetko. Najprv však musím urobiť dve veci. Prosím vás, ostaňte zatiaľ tu." Prikývla, inak nereagovala. Šok začínal pôsobiť. Vrátil som sa do pracovne a vykrútil som prstom vo vreckovke číslo, ktoré poznám najlepšie. Wolfe sa mi ozval po prvom zazvonení. „Tie listy boli mienené vážne," oznámil som mu. „Stevens je mŕtvy. Dobodaný vo svojej pracovni. Som tu teraz aj s Máriou a chystám sa zavolať políciu. Máte pre mňa nejaké inštrukcie?" Počul som, ako vtiahol vzduch a pomaly ho vypustil. „Nijaké," odpovedal. „Predpokladám, že budete musieť ísť na policajnú stanicu?" „Ako inak," odvetil som. „Povedal som Márii, aby pred nimi nič nezatajovala. Bude to dlhá noc. Poreferujem vám hneď ráno, ak ma dovtedy pustia." „Tak dobre," povedal Wolfe znechutene. „Jedli ste?" Ubezpečil som ho, že jahňacie kotlety, ktoré sme večerali u Rustermana, boli dostatočne sýte, a vrátil som sa k Márii. Ani sa nepohla a znovu len mechanicky prikývla, keď som jej povedal, že idem na chvíľu do vestibulu. Tom ešte vždy sedel za recepčným pultom. „Prepáčte," povedal som s úsmevom, o ktorom som dúfal, že vvzerá priateľsky. „Mal pán Stevens dnes večer nejaké návštevy, predtým ako sme prišli?" Pozrel sa na mňa s mierne pobaveným výrazom. „Prečo sa neopýtate jeho?" „Už spí," odvetil som. „A slečna Radovichová čakala návštevu. Zaujímalo by ju, či sa tu niekto nezastavil." Tom ma chvíľu šacoval, zvažoval, či sa mi dá veriť, alebo nie, a nakoniec sa rozhodol. „No... jeden návštevník tu bol," povedal. „Volá sa Milner, alebo tak nejako. Prišiel asi o štvrť na deväť, ale nezdržal sa dlho, len asi päť minút." „Pamätáte si jeho krstné meno?" spýtal som sa. „Nepovedal mi. Zavolal som pánu Stevensovi a oznámil mu, že je tu pán Milner, kázal mi ho poslať hore." „Povedal vám pán Milner niečo, keď odchádzal?" „Vôbec nič. Len prešiel okolo. Videl som mu iba chrbát, keď odchádzal cez vestibul." „Nikto viac tu nebol?" „Nie." „Vďaka, Tom," povedal som. „Vyšli ste mi v ústrety, takže vám Rnheri Ooldsborough
Vrátil som sa do haly k Márii. Už neplakala a pohľad upierala meravo pred seba. „Je mŕtvy, však?" zažmurkala. „Áno. Teraz ma pozorne počúvajte. Budem musieť zavolať políciu, a to čo najrýchlejšie. Keď prídu, povedzte im všetko o listoch, o tom, že ste boli za pánom Wolfom, jednoducho všetko. Najprv však musím urobiť dve veci. Prosím vás, ostaňte zatiaľ tu." Prikývla, inak nereagovala. Šok začínal pôsobiť. Vrátil som sa do pracovne a vykrútil som prstom vo vreckovke číslo, ktoré poznám najlepšie. Wolfe sa mi ozval po prvom zazvonení. „Tie listy boli mienené vážne," oznámil som mu. „Stevens je mŕtvy. Dobodaný vo svojej pracovni. Som tu teraz aj s Máriou a chystám sa zavolať políciu. Máte pre mňa nejaké inštrukcie?" Počul som, ako vtiahol vzduch a pomaly ho vypustil. „Nijaké," odpovedal. „Predpokladám, že budete musieť ísť na policajnú stanicu?" „Ako inak," odvetil som. „Povedal som Márii, aby pred nimi nič nezatajovala. Bude to dlhá noc. Poreferujem vám hneď ráno, ak ma dovtedy pustia." „Tak dobre," povedal Wolfe znechutene. „Jedli ste?" Ubezpečil som ho, že jahňacie kotlety, ktoré sme večerali u Rustermana, boli dostatočne sýte, a vrátil som sa k Márii. Ani sa nepohla a znovu len mechanicky prikývla, keď som jej povedal, že idem na chvíľu do vestibulu. Tom ešte vždy sedel za recepčným pultom. „Prepáčte," povedal som s úsmevom, o ktorom som dúfal, že vvzerá priateľsky. „Mal pán Stevens dnes večer nejaké návštevy, predtým ako sme prišli?" Pozrel sa na mňa s mierne pobaveným výrazom. „Prečo sa neopýtate jeho?" „Už spí," odvetil som. „A slečna Radovichová čakala návštevu. Zaujímalo by ju, či sa tu niekto nezastavil." Tom ma chvíľu šacoval, zvažoval, či sa mi dá veriť, alebo nie, a nakoniec sa rozhodol. „No... jeden návštevník tu bol," povedal. „Volá sa Milner, alebo tak nejako. Prišiel asi o štvrť na deväť, ale nezdržal sa dlho, len asi päť minút." „Pamätáte si jeho krstné meno?" spýtal som sa. „Nepovedal mi. Zavolal som pánu Stevensovi a oznámil mu, že je tu pán Milner, kázal mi ho poslať hore." „Povedal vám pán Milner niečo, keď odchádzal?" „Vôbec nič. Len prešiel okolo. Videl som mu iba chrbát, keď odchádzal cez vestibul." „Nikto viac tu nebol?" „Nie." „Vďaka, Tom," povedal som. „Vyšli ste mi v ústrety, takže vám Rnheri Ooldsborough