Stav :

ÚRYVOK :
PRVÁ SKÚŠKA Matkina smrť skrušila Roalda. Po pohrebe celé dva týždne chodil ako bez duše a okolo seba pociťoval hluchú prázdnotu. Bol človek, ktorý sa oňho staral, mal ho rád — teraz už je sám na svete. V prázdnych izbách mu bolo clivo, otupno. Práca mu padala z rúk, hoci sa mal učiť, chodiť na prednášky. Lenže teraz už nemusel byť lekárom a pred nikým už nemusel tajiť svoju túžbu. Porozmýšľal a rozhodol sa. Odíde z univerzity, odbaví si povinnú vojenskú službu a bude sa môcť venovať svojim cieľom a túžbam. Tešil sa, že bude vojakom, aspoň bude mať možnosť vyskúšať, či je naozaj mocný, vytrvalý. Vojenská služba v Nórsku v tých časoch trvala len niekoľko týždňov, nemohla nadlho odtrhnúť Roalda od jeho hlavných plánov, nuž veľmi vďačne išiel za vojaka. Len jedna vec ho veľmi znepokojovala. Už dávnejšie zbadal, že od neprestajného čítania mu začali slabnúť oči. Lekár zistil, že je krátkozraký, a predpísal mu okuliare. Ale Roaldovi sa nechcelo nosiť okuliare, dúfal, že sa mu zrak zlepší sám od seba. Vedel, že pri nástupe do vojenskej služby ho budú podrobne prezerať a zistia, že je krátkozraký, nuž sa obával, že ho nebodaj neodvedú. V určenom čase prišiel na vojenský úrad pred lekársku komisiu. Vo veľkej miestnosti už postávali vyzlečení mladíci a rad radom prichádzali pred hlavného lekára. Roald Amundsen