Stav :

ÚRYVOK :
zužitkovať nemožno ani časti pokojne zosnulého jedinca. Akoby si ktosi chcel vyrobiť kabelku z kože tvojej mŕtvej babky tvrdiac, že tú svoju zošúverenú dermu už na nič nepotrebuje. Fuj, fuj, a tri letmé krížiky nakreslené do dlane, aj keď v Boha, samozrejme, nik neverí. Extrémisti by boli schopní hodiť kameňom dokonca aj kvôli moľami prežratému vlnenému svetru a vyčaptaným topánkam, oni, čo sa pred studeným vetrom chránia prepašovanými syntetickými materiálmi, technickými vlákninami, ropou: na úkor mŕtvych dinosaurov. Štátna zrada! prskajú tí, čo počas fujavíc s láskou spomínajú na svojich verných zvieracích priateľov zababušení do ich huňatých kožuchov. Človek, to defektné bezchlpé zviera, sa musí nejako udržiavať v teple v krajine, kde na kosť zamrzla aj celá vlčia svorka. Ľan ani konope mráz na uzde neudržia, ani jeden osvietený naturista neprežil svoju prvú zimu. Okrem toho jedného, čo tajne spálil celý les a nasledujúcu jar zmizol za hranicami. Utópia je rajom opravárov a domácich majstrov, medzi tesne nastavenými mantinelmi striedmosti a odriekania prekvitá tvorivosť bez ohľadu na profesijné hranice. Nič prepychové, nič nové nie je povolené. A nové znamená prepychové, pretože planéta je zavalená starým. Každý predmet je nutné recyklovať znovu a znovu, až kým rozpadnutý materiál nadobro nesplynie s prírodným kolobehom, definitívne. Ale aj tak, na kožené bundy sa ľudia pekne nepozerajú. Antti Hrdina sa zvalí na škrípajúcu stoličku a vyloží si nohy na stôl, vedľa pestrej misy so zeleninou. Je v nej mrkva so svojou živou oranžovou a cvikla so svojou dramatickou červeňou, zemiak v decentnej béžovej, nevinne belostný petržlen i kvaka v nežnom odtieni zelenej. Obďaleč na trojnožke stojí veľká plechová škatuľa. Dierka veľkosti špičky ihly v jej bočnej stene civie na zátišie z koreňovej zeleniny, otáča si obraz v mysli, aby si čo možno najpresnejšie zapamätala tvary predmetov. Na farbách nezáleží, tým škatuľa ani zbla nerozumie. Svetlo je také tlmené, že sa všetky sivé sveta zlejú do sivej, s ktorou postupne splynie aj zelenina zoškriabaná z obrysov. Antti mrkne na hodiny, sedemnásť minút. Zaznačí si čas na husto popísaný zdrap papiera a začne si šúľať ďalšiu cigaretu. Z chodby sa blíži hlasitý klopot topánok, hrdý a odhodlaný. Žena zastaví priamo pred dierkovou komorou, netrpezlivo sa zvrtne. Dlhý svetlý chvost sa jej ťažko pohojdáva, tenké tvrdé povrazy dredov jej bičujú chrbát, zadok, stehná. Žena je vystrojená pyšne, jej topánky sú pokladom vyhrabaným zo zabudnutého skladu niekdajšej hojnosti. Špičky majú premočené, jazyky natrhnuté, zošité a znovu vyšklbnuté, ncJ i tak. Žena zacíti cigarety, ich