Stav :

ÚRYVOK :
Sluha pomohol Stevovi do saka, dal mu hodinky a náprsnú tašku. Pomaly, kvôli Stevovi, sme sa pobrali k autu. „Sľúbil som mame, že jej pomôžem upratať ten svinčík. keď sa vrátim. Bude sklamaná." „Iste jej pomôžu susedia." Pomohol som mu do novej ťordky, prešiel som na druhú stranu a sadol si za volant. V hustnúcom súmraku som naštartoval, ^apol svetlá a vyrazil k Ascotu. „Neviem si zvyknúť na myšlienku, že otca už niet," povedal Steve. „Ako sa to vlastne stalo?" spýtal som sa. „Vravel si. že vrazil do stromu..." „Hej." Vzdychol. „Zaspal. To si aspoň všetci myslia. Nešli žiadne iné autá, nič. Bola tam zákruta či čo a on ju nevybral. Len šiel rovno ďalej. Asi mal nohu na plyne... Predok auta bol celý domliaždený." Striaslo ho. „Vracal sa domov z Doncastra. Mama mu vždy vravela, aby v noci šiel po diaľnici opatrne, ale to už nebolo na diaľnici... bol už blízko domova." Stevov hlas prezrádzal, že je unavený a skľúčený. Občas som naňho bokom pozrel a videl som, že hoci vediem auto opatrne, otrasy nerobia jeho plecu dobre. „Zastavil sa na polhodinku u priateľa," rozprával Steve. „A vypili spolu zo dve whisky. Taká hlúposť. Zaspať za volantom..." Dlho sme sa viezli mlčky, on so svojimi problémami, ja so svojimi. „Len minulú sobotu," povedal. „Len pred týždňom." V jednej chvíli živý a v druhej mŕtvy... ako každý. „Tu zaboč doľava," povedal Steve. Zabočil som doľava, doprava a doľava niekoľko ráz, až sme sa konečne dostali na ulicu, vrúbenú na jednej strane živým plotom a na druhei úhľadnými rodinnými domčekmi uprostred tienistých záhrad. Pred jedným domom asi v polovici ulice sa niečo dialo. Bolo tam vidieť svetlá, ľudí. Stála tam sanitka s otvorenými dverami, na streche sa krútil modrý maják.