Stav :

ÚRYVOK :
ako Slnečné zákutia. Boli to osamotené výklenky, kde pre návštevníkov boli k dispozícii prútené kreslá. Do jedného takéhoto zákutia hneď po večeri prišli Patrick Redfern a jeho žena. Bola krásna jasná noc, na nebi svietil mesiac. Redfernovci si sadli do kresiel. Chvíľu mlčali. Ticho narušil Patrick Redfern: „Nádherný večer, však, Christine?" „Áno." Čosi v jej hlase ho znepokojilo. Sedel a usiloval sa nehľadieť na ňu. Christine Redfernová sa pokojne opýtala: „Vedel si, že tu bude tá žena?" Prudko sa zvrtol a odpovedal: „Neviem, čo máš na mysli." „Podľa mňa si to vedel." „Pozri, Christine. Neviem, čo sa s tebou porobilo..." Skočila mu do reči. V jej rozochvenom hlase znel teraz hnev: „So mnou? Radšej povedz, čo sa porobilo s tebou!" „Nič!" „Ach! Patrick! To nie je pravda, čo hovoríš. Nástojil si na tom, aby sme prišli sem. Veľmi nástojčivo si to presadzoval. Vieš, chcela som znovu ísť do Tintagelu, kde... kde sme prežili medové týždne. Ale ty si chcel stoj čo stoj ísť sem." „No a? Je tu krásne." „Možno. Ale ty si sem chcel prísť preto, lebo si vedel, že sa tu stretneš s ňou." „S ňou? S kým?" „S pani Marshallovou. Očarila ťa." „Prosím ťa, Christine, nebuď hlúpučká. Nepristane ti, keď žiarliš." Povedal to nahlas, no necítil sa isto a zrejme preto hovoril hlasnejšie, ako zamýšľal. Christine zašepkala: „Boli sme takí šťastní..." „Šťastní... Pravdaže sme boli šťastní! Aj sme šťastní. Ale dozaista nebudeme šťastní, ak sa nebudem môcť ani len pozhovárať s inou ženou bez toho, že by si to nevyužila na hádku." „Nie v tom to väzí."