Bernard Werber
Mravce
Literatúra pre dospelých
scifi
Jazyk:slovenský
268 strán
Nakladateľ : Šport Bratislava
Rok vydania : 1997
V knižnici od : 24.10.2001
Výpožičiek : 1
Stav :
Výška/šírka : 21.1x13.6 cm
Za niekoľko sekúnd, kým stihnete prečítať týchto zopár riadkov, narodí sa na zemeguli 40 ľudí a 700 000 000 mravcov. Boli tu sto miliónov rokov pred nami a sú tu aj teraz. Vybudovali si paralelnú civilizáciu s vlastnými ríšami, kráľovnami, vojakmi, robotníkmi aj tajnými agentmi. Keby raz na našu planétu zavítali mimozemšťania, bezpochyby by nadviazali kontakt nie s nami, ale s nimi. Pretože mravce sú skutočnými pánmi Zeme. Tento strhujúci román francúzskeho spisovateľa Bernarda Werbera, situovaný do začiatku nasledujúceho tisícročia, bol bestsellerom v dvanástich krajinách. Keď ho dočítate, svet okolo vás bude možno iný ako predtým. Jednoducho preto, lebo naň budete hľadieť inými očami.
ÚRYVOK :
de deň, keď sa jedno mesto bude starať výlučne iba o obilniny, druhé o zásobovanie mäsom a tretie sa bude zaoberať čisto vojenskými vecami... Pravda, tak ďaleko sa ešte nedostali. Rozhodne to však je koncepcia, vyjadrujúca ďalší princíp globálnej filozofie mravcov: Budúcnosť patrí špecialistom. Prieskumníčky majú k predsunutým stanovištiam ešte kus cesty. Pridávajú do kroku. Keď prechádzajú okolo mäsožravej rastliny, jedna z bojovníčok navrhuje, aby ju vytrhli aj s koreňmi a priniesli kráľovnej Belo-kiu-kiuni. Diskusia prebieha formou vysielania a prijímania miniatúrnych prchavých a vonných molekúl - feromónov. V skutočnosti sú to hormóny, vylučované z ich vlastného tela. Každá z týchto molekúl je ako malé akvárium, v ktorom každá rybka predstavuje jedno slovo. Vďaka feromónom sa mravce púšťajú do nekonečných rozhovorov. Keby niekto sledoval nervózne pohyby ich tykadiel, debata by sa mu videla veľmi živá: „Je to príliš neskladné." „Matka túto rastlinu nepozná." „Riskujeme, že niektoré z nás pri tom zahynú a ich ruky budú neskôr chýbať pri prenášaní koristi." „Len čo sa nám podarí skrotiť mäsožravé rastliny, budeme z nich mať dokonalé zbrane. Úplne postačí, ak ich na hraniciach jednoducho vysadíme do radu." „Už sme unavené a čo nevidieť padne súmrak." Rozhodujú sa nechať rastlinu tam, kde je. Obchádzajú ju a pokračujú v ceste. Skupina sa približuje k rozkvitnutému hájiku. Tristo dvadsiaty siedmy samec, ktorý kráča vzadu, zrazu vidí červenú sedmokrásku. Takú ešte nikdy nevidel. Ani chvíľku neváha: „Nevzali sme predchádzajúcu rastlinu, tak prinesieme aspoň túto." Na chvíľku úmyselne zaostáva. Obozretne prerezáva stonku kvetu. Cvak! Potom sa rozbieha, pevne držiac svoj vzácny úlovok. Ponáhľa sa dobehnúť spoločníčky. Ibaže tých už niet. Vlastne existujú, lenže ako... Od hrôzy sa mu rozklepali nohy. Je to šok. Všetky jeho spoločníčky, všetky členky prvej tohoročnej výpravy, ležia na zemi mŕtve. Čo sa tu stalo? Útok bol zrejme taký nečakaný, že nemali ani toľko času, aby zaujali bojové postavenie. Všetky ležia vo formácii Had s veľkou hlavou.
de deň, keď sa jedno mesto bude starať výlučne iba o obilniny, druhé o zásobovanie mäsom a tretie sa bude zaoberať čisto vojenskými vecami... Pravda, tak ďaleko sa ešte nedostali. Rozhodne to však je koncepcia, vyjadrujúca ďalší princíp globálnej filozofie mravcov: Budúcnosť patrí špecialistom. Prieskumníčky majú k predsunutým stanovištiam ešte kus cesty. Pridávajú do kroku. Keď prechádzajú okolo mäsožravej rastliny, jedna z bojovníčok navrhuje, aby ju vytrhli aj s koreňmi a priniesli kráľovnej Belo-kiu-kiuni. Diskusia prebieha formou vysielania a prijímania miniatúrnych prchavých a vonných molekúl - feromónov. V skutočnosti sú to hormóny, vylučované z ich vlastného tela. Každá z týchto molekúl je ako malé akvárium, v ktorom každá rybka predstavuje jedno slovo. Vďaka feromónom sa mravce púšťajú do nekonečných rozhovorov. Keby niekto sledoval nervózne pohyby ich tykadiel, debata by sa mu videla veľmi živá: „Je to príliš neskladné." „Matka túto rastlinu nepozná." „Riskujeme, že niektoré z nás pri tom zahynú a ich ruky budú neskôr chýbať pri prenášaní koristi." „Len čo sa nám podarí skrotiť mäsožravé rastliny, budeme z nich mať dokonalé zbrane. Úplne postačí, ak ich na hraniciach jednoducho vysadíme do radu." „Už sme unavené a čo nevidieť padne súmrak." Rozhodujú sa nechať rastlinu tam, kde je. Obchádzajú ju a pokračujú v ceste. Skupina sa približuje k rozkvitnutému hájiku. Tristo dvadsiaty siedmy samec, ktorý kráča vzadu, zrazu vidí červenú sedmokrásku. Takú ešte nikdy nevidel. Ani chvíľku neváha: „Nevzali sme predchádzajúcu rastlinu, tak prinesieme aspoň túto." Na chvíľku úmyselne zaostáva. Obozretne prerezáva stonku kvetu. Cvak! Potom sa rozbieha, pevne držiac svoj vzácny úlovok. Ponáhľa sa dobehnúť spoločníčky. Ibaže tých už niet. Vlastne existujú, lenže ako... Od hrôzy sa mu rozklepali nohy. Je to šok. Všetky jeho spoločníčky, všetky členky prvej tohoročnej výpravy, ležia na zemi mŕtve. Čo sa tu stalo? Útok bol zrejme taký nečakaný, že nemali ani toľko času, aby zaujali bojové postavenie. Všetky ležia vo formácii Had s veľkou hlavou.