Louis Guilloux
Chlieb snov
Literatúra pre dospelých
román
Jazyk:slovenský
281 strán
Nakladateľ : Slovenský spisovateľ Bratislava
Rok vydania : 1982
V knižnici od : 1.4.1991
Výpožičiek : 0
Stav :
Výška/šírka : 20.7x13.5 cm
Proletár, syn drobného obuvníka, socialista presvedčením, ktorý prešiel mnohými zamestnaniami, kým sa stal známym spisovateľom, Louis Guilloux (1899-1980), bol už naozaj z posledných nestorov francúzskych pokrokových románopiscov. Do základov svojho realistického umenia si položil súcit s biednymi ľuďmi a úprimnú lásku k nim, a tak týmito citmi dýcha a žije celá galéria postáv, ktoré doteraz vytvoril vo svojej rozsiahlej románovej tvorbe.
Chlieb snov je román do veľkej miery autobiografický, rozprávačom a zároveň hrdinom je spisovateľ sám, postavy okolo neho aj prostredie sú autentické. Starý otec, ľudsky aj umelecky krásna postava chudobného krajčíra, ktorý pod rodinnou lampou len šije, prešíva a pláta, vyrastá pred nami až na symbol statočného bedára, zápasiaceho o živobytie svojej chudobnej rodiny a boriaceho sa s nepriazňou osudu v kapitalistickom spoločenskom poriadku. Všedné, ale tým pravdivejšie osudy ľudí, prechádzajúce osou rozprávačovho čoraz hlbšie a ostrejšie vidiaceho zraku a uvažujúcej mysle, osudy drobných ľudí a drobných príhod zrkadlia seba aj prostredie tak prirodzene, že aj my žijeme medzi nimi.
ÚRYVOK :
Ale ona bola veľmi životaschopná a nechápali sme, ako možno o živej hovoriť, že je mŕtva, najmä ak išlo o živú, mladú a peknú, aká bola na obrázku. Lebo treba povedať, že pre nás čas neexistoval, osoby nášho Olympu boli obdarené čudesnou milosťou, nestarli. Ešte dnes si ich predstavujeme také, aké ich kedysi zachytila fotografia. Márne nám matka hovorila, koľko už majú rokov, rozprávala podrobnosti o ich živote, to všetko nás viedlo iba k viere, že sa poznajú a že sú vo svete druhou rodinou, rovnako studenou a obyčajnou, ako bola naša. Nič by nám teda nemohlo zabrániť, aby kanadský prastrýko, ktorý už musel mať šesťdesiatku, nežil v mojej predstave ako ľúbezný chlapec pri prvom prijímaní, ktorý má po prvý raz v živote dlhé nohavice, a že môj strýko Paul, ktorý je teraz možno darebák, ako sme počuli, bol predovšetkým delostrelec so švihácky vykrútenými fúzami. A chudák Michal, námorník. .. Ba i stará sesternica musela byť ako na tej fotografii, čo sme mali. Sedela na balkóne, či skôr ležala vystretá na dlhej pohovke. No nešila, ale si pokojne čítala knihu. Pokiaľ išlo o tú, čo odcestovala do Indie, záhadnú a nešťastnú, ktorá už nikdy neuvidí svoju vlasť, kto by si pomyslel, keď sa díval na mladé dievča v albume, viac než milé, kto by si pomyslel, že sa stane mníškou a že bude opatrovať malomocných na Cejlóne? No a keby sa môj brat Daniel mal vylodiť na tom ostrove, nepovolili by mu dostať sa k nej. Preto sme ju už nemali uvidieť. V albume neboli fotografie môjho otca. Veľmi rozumne ich matka odstránila, aby sa vyhla otázkam. Pre to iste odstránila aj svoje vlastné. O mojom otcovi sa nikdy nehovorilo. Vedeli sme iba to, že nás opustil. Ostalo po ňom veľké tajomstvo, veľký zmätok, zmätené obrazy. Všetko sa odohralo veľmi čestne a dozviem sa to neskoršie. Nie, láska k inej žene ho neodcudzila. Ale nemohol už takto žiť.
Ale ona bola veľmi životaschopná a nechápali sme, ako možno o živej hovoriť, že je mŕtva, najmä ak išlo o živú, mladú a peknú, aká bola na obrázku. Lebo treba povedať, že pre nás čas neexistoval, osoby nášho Olympu boli obdarené čudesnou milosťou, nestarli. Ešte dnes si ich predstavujeme také, aké ich kedysi zachytila fotografia. Márne nám matka hovorila, koľko už majú rokov, rozprávala podrobnosti o ich živote, to všetko nás viedlo iba k viere, že sa poznajú a že sú vo svete druhou rodinou, rovnako studenou a obyčajnou, ako bola naša. Nič by nám teda nemohlo zabrániť, aby kanadský prastrýko, ktorý už musel mať šesťdesiatku, nežil v mojej predstave ako ľúbezný chlapec pri prvom prijímaní, ktorý má po prvý raz v živote dlhé nohavice, a že môj strýko Paul, ktorý je teraz možno darebák, ako sme počuli, bol predovšetkým delostrelec so švihácky vykrútenými fúzami. A chudák Michal, námorník. .. Ba i stará sesternica musela byť ako na tej fotografii, čo sme mali. Sedela na balkóne, či skôr ležala vystretá na dlhej pohovke. No nešila, ale si pokojne čítala knihu. Pokiaľ išlo o tú, čo odcestovala do Indie, záhadnú a nešťastnú, ktorá už nikdy neuvidí svoju vlasť, kto by si pomyslel, keď sa díval na mladé dievča v albume, viac než milé, kto by si pomyslel, že sa stane mníškou a že bude opatrovať malomocných na Cejlóne? No a keby sa môj brat Daniel mal vylodiť na tom ostrove, nepovolili by mu dostať sa k nej. Preto sme ju už nemali uvidieť. V albume neboli fotografie môjho otca. Veľmi rozumne ich matka odstránila, aby sa vyhla otázkam. Pre to iste odstránila aj svoje vlastné. O mojom otcovi sa nikdy nehovorilo. Vedeli sme iba to, že nás opustil. Ostalo po ňom veľké tajomstvo, veľký zmätok, zmätené obrazy. Všetko sa odohralo veľmi čestne a dozviem sa to neskoršie. Nie, láska k inej žene ho neodcudzila. Ale nemohol už takto žiť.