Lars Gyllensten
V tieni Dona Juana
Literatúra pre dospelých
román-historický
Jazyk:slovenský
183 strán
Nakladateľ : Pravda Bratislava
Rok vydania : 1982
V knižnici od : 1.4.1991
Výpožičiek : 0
Stav :
Výška/šírka : 20.6x13.5 cm
Písať o legendárnom záletníkovi a zvodcovi žien Donovi Juanovi je nosením dreva do lesa. Bolo o ňom napísaných toľko kníh, nakrútených toľko filmov, je opradený toľkými chýrmi a výmyslami, že každý nový pokus o oživenie a sprítomnenie tejto postavy by mal byť vlastne rovnako odvážny a bezočivý, akým bol on sám vo vzťahu k slabému pohlaviu či k spoločenskej morálke. Takýmto „odvážnym a bezočivým" spisovateľom, ktorý sa nebojí siahnuť po téme odsudzovanej mravokárcami niekoľkých storočí, po téme priťahujúcej „voľnomyšlienkárov" v oblasti morálky, je švédsky prozaik Lars Gyllensten, člen Nobelovej nadácie, popri Svenovi Delblancoví, Larsovi Gustafssonovi a Arturovi Lundkvistovi azda najvýraznejší predstaviteľ sociálnokritíckého prúdu v súčasnej švédskej próze, ktorý kladie dôraz na intelektuálne a estetické momenty. Podobne ako spomenutí autori (ale i ďalší) sa tento dnes šesťdesiatročný spisovateľ často vo svojich románoch zaoberá historickými témami (napr. Sokratova smrť, Kainove pamäti a iné), v ktorých nachádza paralely k súčasnému spoločenskému životu, najmä mravnému, vo Švédsku, alebo v ktorých objavuje nadčasové, všeobecne platné charakterové črty človeka.Román V tieni dona Juana patrí k tomu druhému typu.
ÚRYVOK :
Iba zavše sa mu podaktorá oddala kvôli zážitku samému, pričom hádam i zabudla myslieť na budúcnosť alebo minulosť. Juana takéto návaly vášne vždy premohli a vtedy sa rozplýval v divom a hlasitom víre, až stratil zmysel pre priestor a čas, stav a okolnosti a všetko, čo existovalo, napĺňala iba nepochopiteľná, všemocná, všadeprítomná bez-časovosť. Takéto chvíle boli zriedkavé, rýchlo sa pominuli a k ničomu nezaväzovali. Juan im nepripisoval nijaký význam, a keď vyprchali, boli mu menej ako ničím. Jeho pevná vôľa od neho žiadala, aby vždy vedel, čo robí, kde sa nachádza, prečo robí to, čo robí. Nebolo v nej miesta pre zblúdilé okamihy, nadšenie alebo opojenie. Musel sa ovládať, ovládať svoje činy, ba aj svoje okolie. Bol predsa mužom, alebo sa chcel stať mužom - a muž znamenalo preňho to isté čo pán, panovník, silák, muž vôle a seberovný Stvoriteľovi. Ako sme práve povedali, každá zo žien v dome mala svoj malý raj, ktorý si spravovala sama a do ktorého väčšina z nich vtiahla i pána Juana, aby tam spoločne žali radosť a rozkoš. To, čo činili, neboli dobrodružné výlety a nevinné hry, ale skôr prudké a násilné vrývanie, kmásanie a zodieranie, alebo nepoddajné odolávanie. Čo by pre iného bolo rajom a čo aj pre mnohých návštevníkov rajom bolo, sa počas návštev pána Juana stávalo kamenistým poľom, zarastenou záhradkou alebo udupanou jazdeckou dráhou s prekážkami, ktoré treba preskočiť. Ale tak to vlastne chcel mať - on, syn svojho otca, muž vôle a sily, štýlový, vzdorovitý a tiež disciplinovaný muž. A dievčatám i ženám bolo takto tiež najlepšie. Veď ako by aj mohlo byť inak? Stáli tu totiž proti sebe dva rozdielne svety s dvoma štýlmi a dvoma predstavami o živote. Boli navždy odsúdení sa spolu stýkať a miešať, ale zároveň aj na to, aby sa nikdy nezlúčili, tak ako olej s vodou, ktoré nech sú si akokoľvek blízko, nikdy sa nespoja. Chýry o nových výčinoch a úspechoch pána Juana sa čoskoro rozniesli po dome i celom meste. A povesti sa šírili úmyselne. Pôvodcom klebiet bol sám Juan a jeho súložnice. Trúsili cudné i nehanebné reči, čo sa pri klebetách tohto druhu vlastne ani nedá inak. Tu sa môže miešať lož s pravdou, tvrdenie s popieraním, vždy podľa potreby alebo príležitosti.
Iba zavše sa mu podaktorá oddala kvôli zážitku samému, pričom hádam i zabudla myslieť na budúcnosť alebo minulosť. Juana takéto návaly vášne vždy premohli a vtedy sa rozplýval v divom a hlasitom víre, až stratil zmysel pre priestor a čas, stav a okolnosti a všetko, čo existovalo, napĺňala iba nepochopiteľná, všemocná, všadeprítomná bez-časovosť. Takéto chvíle boli zriedkavé, rýchlo sa pominuli a k ničomu nezaväzovali. Juan im nepripisoval nijaký význam, a keď vyprchali, boli mu menej ako ničím. Jeho pevná vôľa od neho žiadala, aby vždy vedel, čo robí, kde sa nachádza, prečo robí to, čo robí. Nebolo v nej miesta pre zblúdilé okamihy, nadšenie alebo opojenie. Musel sa ovládať, ovládať svoje činy, ba aj svoje okolie. Bol predsa mužom, alebo sa chcel stať mužom - a muž znamenalo preňho to isté čo pán, panovník, silák, muž vôle a seberovný Stvoriteľovi. Ako sme práve povedali, každá zo žien v dome mala svoj malý raj, ktorý si spravovala sama a do ktorého väčšina z nich vtiahla i pána Juana, aby tam spoločne žali radosť a rozkoš. To, čo činili, neboli dobrodružné výlety a nevinné hry, ale skôr prudké a násilné vrývanie, kmásanie a zodieranie, alebo nepoddajné odolávanie. Čo by pre iného bolo rajom a čo aj pre mnohých návštevníkov rajom bolo, sa počas návštev pána Juana stávalo kamenistým poľom, zarastenou záhradkou alebo udupanou jazdeckou dráhou s prekážkami, ktoré treba preskočiť. Ale tak to vlastne chcel mať - on, syn svojho otca, muž vôle a sily, štýlový, vzdorovitý a tiež disciplinovaný muž. A dievčatám i ženám bolo takto tiež najlepšie. Veď ako by aj mohlo byť inak? Stáli tu totiž proti sebe dva rozdielne svety s dvoma štýlmi a dvoma predstavami o živote. Boli navždy odsúdení sa spolu stýkať a miešať, ale zároveň aj na to, aby sa nikdy nezlúčili, tak ako olej s vodou, ktoré nech sú si akokoľvek blízko, nikdy sa nespoja. Chýry o nových výčinoch a úspechoch pána Juana sa čoskoro rozniesli po dome i celom meste. A povesti sa šírili úmyselne. Pôvodcom klebiet bol sám Juan a jeho súložnice. Trúsili cudné i nehanebné reči, čo sa pri klebetách tohto druhu vlastne ani nedá inak. Tu sa môže miešať lož s pravdou, tvrdenie s popieraním, vždy podľa potreby alebo príležitosti.