Literatúra pre dospelých
román
Jazyk:slovenský
186 strán
Nakladateľ : Smena Bratislava
Rok vydania : 1982
V knižnici od : 1.4.1991
Výpožičiek : 0
Stav :
Výška/šírka : 20.2x11.0 cm
Azerbajdžanský prozaik Anar (vlastným menom Anar Rasul ogly Rzajev) sa narodil 14. marca 1938 v Baku. Tu absolvoval filozofickú fakultu. Od roku 1968 je šéfredaktorom umeleckého časopisu Gobustan. Sprvu bol známy najmä ako dramatik a scenárista. Od roku 1960 uverejňuje poviedky a novely (napríklad Biely záliv. Krach, Dantovo výročie) a jeho tvorivý vzostup a rast čitateľskej obľúbenosti je veľmi prudký. Anarova novela Piate poschodie je svojím " spôsobom príznačná pre súčasnú azerbajdžanskú literárnu tvorbu najlepších predstaviteľov tzv. „šesťdesiatnikov", ako sa sami označujú, lebo začínali v literatúre v šesťdesiatych rokoch. Pre väčšinu z nich, ako sú bratia Mak-sud a Rustam Ibrahimbekovci, Elčin a niektorí mladí básnici, je typické úsilie vymaniť sa z predošlých kánonov (aj šablón) literatúry pri zachytávaní výrazných čŕt súčasnosti. Úsilie o čistý vzťah ľudí premietajú predovšetkým do života dnešnej azerbajdžanskej mládeže. Hľadanie spôsobu literárneho zobrazenia súčasnosti je v nich súčasne bojom za vyjasnenie eticko-morálneho chápania požiadaviek na človeka dneška a najbližšej budúcnosti, bojom za mravnú čistotu svojich literárnych hrdinov. Za hlavnú hrdinku môžeme pokladať Tachminu, ktorá je nešťastne vydatá, nenachádza splnenie svojich predstáv u svojho muža, túži po čistom vzťahu v živote a vo vlastnej činnosti. Okrem predsudkov, ktoré stoja v ceste vznikajúcej hlbokej láske medzi vydatou ...
ÚRYVOK : — Viem, — povedal Dadaš, vytiahol za-mastený zápisník, listoval v ňom a povedal telefónne číslo. Zaur si ho nezapísal, zapamätal si ho na celý život takisto ako Tachmini-no domáce telefónne číslo.
Téma rozhovoru sa vyčerpala, dozvedel sa, po čo prišiel, navyše bez svedkov, nemohli z toho vzniknúť klebety, a teraz mohol odísť. No Zaur sa zdržal a na ospravedlnenie sa spýtal, čo ho samého prekvapilo:
— Prečo odtiaľto odišla?
Kým mu Dadaš odpovedal, dlho a vyčítavo krútil hlavou.
— Ech, s Tachminou je trápenie! Celý život bude poletúvať sem a tam. A hľadať či už seba, alebo... nového milenca, — dokončil Dadaš nečakane ostro a už pokojnejšie dodal: — Stará láska zrejme ...
— Aká stará láska? — spýtal sa ohúrený Zaur.
— Nuž ten, akože sa volá, Muchtar Ma-gerramov. Televízny režisér. Neviem, kedy a čo medzi nimi bolo, ale teraz ju ta odvábil on. Vraj bude hlásateľka. Ona, s vysokoškolským diplomom! Z filozofky, to sa nedá poprieť, hlásateľka! Natíska sa otázka, prečo to urobila. Vari jej tu bolo zle? Mala slušný plat, dali sme jej aj privyrobiť si. Prišla, kedy chcela, odišla, kedy chcela ...
Zaur cítil v Dadašových slovách skrytú, ale silnú urážku. Vari naozaj ľúbil Tachminu a nemôže jej odpustiť zradu? Čo z neho hovorí — zlosť, žiarlivosť, alebo jednoducho starecká urážlivosť, šomranie na pochabé dievča, otcovská nespokojnosť s výstrelkami rozmaznaného, vrtošivého dievčaťa? Alebo všetko dokopy? A kto je ten Magerramov? Odkiaľ sa tu vzal? Stará láska! Nie jeho tým myslela Tachmina, ked povedala, že v televízii jej pomohol zohnať prácu starý priateľ? Priateľ! Všade má priateľov! To je žena!