Liviu Rebreanu
Ion
Literatúra pre dospelých
román
Jazyk:slovenský
431 strán
Nakladateľ : Slovenský spisovateľ Bratislava
Rok vydania : 1981
V knižnici od : 1.4.1991
Výpožičiek : 0
Stav :
Výška/šírka : 20.5x13.3 cm
Liviu Rebreanu (1885 – 1944) hneď po svojím prvým románovým dielom ION (1920) získal literárnu slávu a zároveň poznačil celý vývoj moderného rumunského románu. Ion, realistický román so silnými naturalistickými prvkami, je zasadený do prostredia rumunskej semohradskej dediny na začiatku 20. storočia a v zárodku predznamenáva hlavný tematický okruh celého autorovho diela, tému vlastníctva pôdy a národnej poroby sedmohradských Rumunov. V Ionovi rozvája Rebreanu tieto témy jednak na tragickom osude chudobného sedliaka Iona, ktorý zneužije lásku gazdovskej dcéry, aby ukojil svoju túžbu po pôde, a jednak na osudoch mladého intelektuála Tita Herdeleu, ktorý sa po počiatočnej váhavosti uprie k ideálom národnostnej slobody. Oblúk tejto tematiky vrcholí v široko koncipovanej sociálnej freske z obdobia sedliackych vzbúr v roku 1907. Povstanie 1932. Tieto dve veľké prózy, koncipované podľa klasických pravidiel románového žánru, získavajú na monumentalite veľkorysou kompozíciou a striedmymi výrazovými prostriedkami.
ÚRYVOK :
Všetci mládenci si rad-radom pripíjali s muzikantmi, a tí čoraz precítenejšie vyhrávali pijanské pesničky, ťahavé a bezuzdné ako dajaké nehanebnice. Briceag bol už riadne podpitý, ale akoby ťahal sláčikom čoraz krajšie, zato Holbea, nacenganý ešte väčšmi, mu kontroval tak falošne, až sa sám za to hanbil. Len Gävan zostal triezvy, jednak aby si mohol strážiť basu a jednak že bol pijan, akému nebolo páru, bol schopný bez mihnutia oka vylogať za vedro špiritusu. Ion bol taký zatrpknutý, že mu ani pálenka nechutila. Hanba, čo mu spôsobil Vasile Baciu, ležala mu na srdci ako mlynský kameň. Usiloval sa nemyslieť už na tú nepríjemnú príhodu, ale mysľou mu blúdili len samé nadávky. Čoraz mocnejšie ho opantávala hrozná túžba: mlátiť, rozbíjať, uľaviť si na duši. Podchvíľou ukradomky pozeral k druhému stolu, kde si rozjarený George jednostaj pripíjal a nepríjemným hrubým hlasom vyvreskoval akúsi panskú pesničku, pričom mu oči len tak iskrili a v tvári mal vyzývavo spupný výraz. Ked ho Ion takto potajomky pozoroval, odrazu akoby mu strhli befmo z očí. Spomenul si, že Ilie Onu ho videl v záhrade objímať sa s Annou. Teraz Ilie sedel vedľa Georgeho. Ilie mu to určite prezradil a George naňho poštval Bacia. A pretože sa nemohol porátať s Baciom, posadla ho myšlienka, že sa musí porátať s Georgem. Len čo sa takto rozhodol, začal nad tým rozhutovať. Zožieral sa a trápil, lebo nevedel, ako má začať. Práve vtedy vošiel do krčmy Titu Herdelca. Jeho príchod na chvíľu prerušil haravaru. „Dobrý večer!" pozdravil Titu trochu rozpačito, lebo všetky pohľady sa obrátili k nemu. „Dobrý večer!" zaznela zo všetkých úst takmer zborová odpoveď a vzápätí sa krčma rozhučala ešte väčšmi ako predtým. Tita prilákala predovšetkým zvedavosť. Tušil, že šarvátka pri hóre sa len tak bez všetkého neskončí, a nedalo mu, aby sa nezastavil u Avruma a nepozrel, čo sa tam robí. Herdeleovci pri večeri dopodrobna rozobrali celú príhodu a všetci dali za pravdu Ionovi, jednak preto, že bol ich sused, a jednak že Glanetasovie syn bol najsúcejší zo všetkých pripaských mládencov. Na záver Titu vážne vyhlásil:
Všetci mládenci si rad-radom pripíjali s muzikantmi, a tí čoraz precítenejšie vyhrávali pijanské pesničky, ťahavé a bezuzdné ako dajaké nehanebnice. Briceag bol už riadne podpitý, ale akoby ťahal sláčikom čoraz krajšie, zato Holbea, nacenganý ešte väčšmi, mu kontroval tak falošne, až sa sám za to hanbil. Len Gävan zostal triezvy, jednak aby si mohol strážiť basu a jednak že bol pijan, akému nebolo páru, bol schopný bez mihnutia oka vylogať za vedro špiritusu. Ion bol taký zatrpknutý, že mu ani pálenka nechutila. Hanba, čo mu spôsobil Vasile Baciu, ležala mu na srdci ako mlynský kameň. Usiloval sa nemyslieť už na tú nepríjemnú príhodu, ale mysľou mu blúdili len samé nadávky. Čoraz mocnejšie ho opantávala hrozná túžba: mlátiť, rozbíjať, uľaviť si na duši. Podchvíľou ukradomky pozeral k druhému stolu, kde si rozjarený George jednostaj pripíjal a nepríjemným hrubým hlasom vyvreskoval akúsi panskú pesničku, pričom mu oči len tak iskrili a v tvári mal vyzývavo spupný výraz. Ked ho Ion takto potajomky pozoroval, odrazu akoby mu strhli befmo z očí. Spomenul si, že Ilie Onu ho videl v záhrade objímať sa s Annou. Teraz Ilie sedel vedľa Georgeho. Ilie mu to určite prezradil a George naňho poštval Bacia. A pretože sa nemohol porátať s Baciom, posadla ho myšlienka, že sa musí porátať s Georgem. Len čo sa takto rozhodol, začal nad tým rozhutovať. Zožieral sa a trápil, lebo nevedel, ako má začať. Práve vtedy vošiel do krčmy Titu Herdelca. Jeho príchod na chvíľu prerušil haravaru. „Dobrý večer!" pozdravil Titu trochu rozpačito, lebo všetky pohľady sa obrátili k nemu. „Dobrý večer!" zaznela zo všetkých úst takmer zborová odpoveď a vzápätí sa krčma rozhučala ešte väčšmi ako predtým. Tita prilákala predovšetkým zvedavosť. Tušil, že šarvátka pri hóre sa len tak bez všetkého neskončí, a nedalo mu, aby sa nezastavil u Avruma a nepozrel, čo sa tam robí. Herdeleovci pri večeri dopodrobna rozobrali celú príhodu a všetci dali za pravdu Ionovi, jednak preto, že bol ich sused, a jednak že Glanetasovie syn bol najsúcejší zo všetkých pripaských mládencov. Na záver Titu vážne vyhlásil: