Viktor Astafiev : Pastier a pastierka
Login/Nick :

Heslo :

<   >Október 2026
PoUtStŠtPiSoNe
   1234
56789
10
11
12131415161718
19202122232425
262728293031 
    261316 : Viktor Astafiev - Pastier a pastierka

    Viktor Astafiev
    Pastier a pastierka

    Literatúra pre dospelých
    román
    Jazyk:slovenský
    162 strán
    Nakladateľ : Slovenský spisovateľ Bratislava
    Rok vydania : 1981
    V knižnici od : 1.4.1991
    Výpožičiek : 0
    Stav :

    Výška/šírka : 20.5x13.5 cm
    „Také ľahké zranenie, a on zomrel.. čuduje sa ošetrovateľka Arina, ked v šírej stepi pochovávajú mladučkého poručíka Borisa Kosťajeva. A čitateľ si musí položiť otázku: Zomrel naozaj na ľahké zranenie pleca, čí na ťažké zranenie citlivej, ešte chlapčenskej duše, mladého srdca? Veď prvá láska k žene, k rovesníčke Lusii, sa v ňom prebudila uprostred krutých bojov na južnej Ukrajine, keď mu pred očami zomierali chlapci z jeho čaty, ked mu z očí a z mysle neschádzali hrdinstvá i tragédie vojny. Vzťah Borisa a Lusie je až bukolicky čistý príbeh lásky, ktorý sa uprostred vojnovej hrôzy nevyníma len kontrastne, ale aj ako potvrdenie veľkosti a sily ľudského citu. Viktor Astatiev (1924) je jedným z najuznávanejších sovietskych prozaikov. Po knihách Krádež a Stromy rastú pre všetkých dostávajú teraz slovenskí čitatelia jeho vrcholnú novelu Pastier a pastierka.
    ÚRYVOK :
    čo pomáhal vojakom odstraňovať z cesty ukoristenú techniku, ťahal viaznúce autá, ochotne tlačil chladičom povozy. Najveselší, najchrabrejší tu bol traktorista Chviodor Chvomič, ktorého kvôli chorému srdcu neodviedli, bojoval tu sám, robil partizánom spojku, na srdce nedbal a božil sa, že ho celkom prestalo bolieť, a traktor mal schovaný v lese, lebo pevne veril, že naši sa vrátia a traktor ešte poslúži frontu i kolchozu. Chviodor Chvomič tak ako jeho traktor tiež akoby hrmotal všetkými súčiastkami. Roztrhanú, chatrnú prešívanú vatovanú bundu si obliekol rovno na spodnú košelu, na nohy mal onucami, lesklými vod mazutu, pripevnené vyčaptané baganče. Mal fialové pery, kŕčovite vdychoval vzduch a čoskoro ho museli vytiahnuť z kabíny, trochu nakŕmiť, a čo je hlavné — obliecť. Vysvitlo, že jeho rodinu vykántrili Nemci, drevenicu mu vypálili a za nič na svete si nechcel vziať na seba nič fricovské. Príslušníci tylovej jednotky mu dali podbité kapce, blúzu zašitú na bruchu, onuce, ušianku a starý plášť. Traktorista sa tak zaradoval, že od vzrušenia mu zamrelo srdce, a začal jesť sneh, potom sa preobul, preobliekol do všetkého „nášho", skrkvané staré handry zastrčil do kabíny traktora a pretŕčal sa pred vojakmi pomocných služieb. „Tak ako mi to sluší? Čo poviete, chlapci...?" „Chlapci" — všetci mali tak okolo päťdesiatky — povedali: „Ani uliate!" A Chviodor Chvomič, ktorý sa predtým správal tak bodro a udatné, zrazu zažmurkal, odbehol za traktor, tam si poplakal a previnilo opakoval, prstami si utierajúc z očí slzy: „Hádam sa to už nikdy nezopakuje..." Vedia jednej drevenice horela malá vatra a pri nej sa hriali postarší vojaci z tylovej trofejnej jednotky. Sedeli tam s nimi aj zajatci, nesmelo načahovali ruky k teplu. Na ceste vedúcej k samote v tmavom lomenom páse stáli tanky a autá a ich osádky poskakovali a sácali sa vedia nich. Chvost kolóny sa strácal v snehovom opare, čo sa ešte neusadil. Ked prechádzal Chviodor Chvomič so svojím traktorčekom okolo zajatcov, odplúval si, ukazoval im päsť a vyčítavo hovoril vojakom, ktorí pokojne