Janwillem van de Wetering
Cudzinec v Amsterdame
Literatúra pre dospelých
detektívka
Jazyk:slovenský
202 strán
Nakladateľ : Smena Bratislava
Rok vydania : 1981
V knižnici od : 1.4.1991
Výpožičiek : 0
Stav :
Výška/šírka : 20.4x13.6 cm
Janwilem van de Wetering sa narodil v roku 1931v zámožnej rodine, ktorá žije na ďalekom východe. Svetobežníctvo ho poznamenalo na celý život – ako devätnásťročný odišiel po absolvovaní obchodnej školy do južnej Afriky. Neskôr sa ocitol v Anglicku kde v Londýne študoval filozofiu. Školu nedokončil odcestoval do Japonska kde sa dva roky venoval štúdiu budhizmu. Navštívil aj Južnú Ameriku a Austráliu. Neskôr sa presťahoval do Holandska, kde pracoval v amsterdamskej mestskej polícii. Skúsenosti z tohto obdobia zúročil v sérii detektívnych príbehov o inšpektoroch Giljpstrovi a de Gierovi. Autor už v predchádzajúcich svojich knihách Prázdne zrkadlo, Záblesk z nekonečna a Mŕtvy z hrádze dokázal svoje kvality nielen ako skúsený detektívkár, ale aj ako znalec zen-budhizmu. Cudzinec v Amsterdame je atraktívny príbeh domorodého papuánskeho policajta z Novej Guiney, ktorý emigruje do Holandska, kde chce nájsť lepšie uplatnenie. No konzervatívna spoločnosť ho neprijme medzi seba ako rovnocenného partnera i napriek tomu, že vo svojej vlasti slúžil holandskej kráľovnej a vyslúžil si viacero vyznamenaní. Podarí sa mu dostať miesto dopravného strážnika. Stane sa členom tzv. Hinduistického spolku …
ÚRYVOK :
Ibaže strácal aj záujem učeníkov. Na meditácie nechodil takmer nikto a od ľudí, čo tu pracujú, musel zniesť nejedno kritické slovo. Nikto nezostal dlhšie. Ktorých ste videli, tie dievčatá a Johan, aj Eduard, s tým sa ešte zoznámite, všetci prišli nedávno, nie sú tu ani pol roka a neodišli len preto, že si ešte nezmysleli odísť. Odídu, len čo sa dačo vyskytne. Piet chcel vytvoriť oázu pokoja, tiché miesto, kde by ľudia nazbierali silu a kde by zabudli na politiku a na honbu za peniazmi. Kde by si našli dušu, našli samých seba. Vymyslel nemenný poriadok, na ten účel dal prestavať celý dom. Bar je vstupnou časťou, do baru vojdú ľudia raz-dva. Ibaže nakoniec sa ocitnú v chráme, taká bola aspoň hlavná myšlienka. Barman počúval hostí a usmerňoval ich, taktne a postupne, do vyšších sfér, do reštaurácie, kde podávajú chutné jedlá, čisté ovocie a zeleninové džúsy, a do chrámu, duchovného ovzdušia. A Piet bol božstvom v pozadí, pôsobil nepriamo, cez iných, usmerňoval, no málo sa ukazoval. Možno mal spočiatku takýto úmysel, lenže podľa všetkého stratil vieru a zistil, že je slaboch. Zraňovala ho kritika a tiež vlastná slabosť. Raz som si vypočul jeho dlhú prednášku, že človek by nemal jedávať mäso. A keď sa neskôr vytratil, pristihol som ho kupovať si horúce párky v uličke za rohom." „Hm!" ozval sa de Gier. „No až taký neúspešný určite nebol. Dom svedčí o solídnych úspechoch. Je čistý a v reštaurácii sedelo plno hostí. Istotne zarábal pekné peniaze a určite ho podaktorí aj obdivovali, tak či onak." „Prirodzene," prikývol van Metercn. „A atmosféra je tu celkom príjemná. Býval som tu celkom šťastný, mrzelo by ma, keby sa všetko skončilo. Myšlienky mal Piet dobré, ibaže nebol schopný ich uskutočniť. Možno by sa mu bolo väčšmi darilo, keby si bol priznal, že je iba začiatočník, a trochu popustil zo svojej pýchy. Chcel byť veľkým majstrom a určite ho šokovalo, keď ho druhí zľahčovali. Vlastná manželka, keď od neho odchádzala, ho nazvala obyčajnou trúbou, ani ostatní za ňou nezaostávali. V poslednej dobe po ňom priam šliapali..." Van Meteren zmĺkol. „Kto tu ešte býva?" opýtal sa Grijpstra. Van Meteren ich vyrátal na prstoch. „Jeho matka, osemdesiattriročná. Od mojej izby druhé dvere napravo, nie cel- (32) kom pri zmysloch." „Staroba?" pokračoval Grijpstra.
Ibaže strácal aj záujem učeníkov. Na meditácie nechodil takmer nikto a od ľudí, čo tu pracujú, musel zniesť nejedno kritické slovo. Nikto nezostal dlhšie. Ktorých ste videli, tie dievčatá a Johan, aj Eduard, s tým sa ešte zoznámite, všetci prišli nedávno, nie sú tu ani pol roka a neodišli len preto, že si ešte nezmysleli odísť. Odídu, len čo sa dačo vyskytne. Piet chcel vytvoriť oázu pokoja, tiché miesto, kde by ľudia nazbierali silu a kde by zabudli na politiku a na honbu za peniazmi. Kde by si našli dušu, našli samých seba. Vymyslel nemenný poriadok, na ten účel dal prestavať celý dom. Bar je vstupnou časťou, do baru vojdú ľudia raz-dva. Ibaže nakoniec sa ocitnú v chráme, taká bola aspoň hlavná myšlienka. Barman počúval hostí a usmerňoval ich, taktne a postupne, do vyšších sfér, do reštaurácie, kde podávajú chutné jedlá, čisté ovocie a zeleninové džúsy, a do chrámu, duchovného ovzdušia. A Piet bol božstvom v pozadí, pôsobil nepriamo, cez iných, usmerňoval, no málo sa ukazoval. Možno mal spočiatku takýto úmysel, lenže podľa všetkého stratil vieru a zistil, že je slaboch. Zraňovala ho kritika a tiež vlastná slabosť. Raz som si vypočul jeho dlhú prednášku, že človek by nemal jedávať mäso. A keď sa neskôr vytratil, pristihol som ho kupovať si horúce párky v uličke za rohom." „Hm!" ozval sa de Gier. „No až taký neúspešný určite nebol. Dom svedčí o solídnych úspechoch. Je čistý a v reštaurácii sedelo plno hostí. Istotne zarábal pekné peniaze a určite ho podaktorí aj obdivovali, tak či onak." „Prirodzene," prikývol van Metercn. „A atmosféra je tu celkom príjemná. Býval som tu celkom šťastný, mrzelo by ma, keby sa všetko skončilo. Myšlienky mal Piet dobré, ibaže nebol schopný ich uskutočniť. Možno by sa mu bolo väčšmi darilo, keby si bol priznal, že je iba začiatočník, a trochu popustil zo svojej pýchy. Chcel byť veľkým majstrom a určite ho šokovalo, keď ho druhí zľahčovali. Vlastná manželka, keď od neho odchádzala, ho nazvala obyčajnou trúbou, ani ostatní za ňou nezaostávali. V poslednej dobe po ňom priam šliapali..." Van Meteren zmĺkol. „Kto tu ešte býva?" opýtal sa Grijpstra. Van Meteren ich vyrátal na prstoch. „Jeho matka, osemdesiattriročná. Od mojej izby druhé dvere napravo, nie cel- (32) kom pri zmysloch." „Staroba?" pokračoval Grijpstra.