Michail Glinka
Vodoznak
Literatúra pre dospelých
román
Jazyk:slovenský
318 strán
Nakladateľ : Smena Bratislava
Rok vydania : 1980
V knižnici od : 1.4.1991
Výpožičiek : 0
Stav :
Výška/šírka : 20.1x10.8 cm
Tempo súčasného života prikazuje: rýchle konať, niet času na dlhé úvahy, rozbory, dôkladné zisťovanie príčin jednotlivých javov. A že je to chyba, o tom nás presviedča mladý leningradský prozaik Michail Glinka svojím románom Vodoznak. Stavebný inžinier Sidorov má tridsať rokov a jeho život v tomto období zapĺňajú predovšetkým pracovné úlohy. Ide vždy na čele novej trasy, ktorú stavia jeho podnik, a je známy tým, že najradšej —búra, pričom sa neveľmi zamýšľa nad tým, čo búra. Životné udalosti tak akosi spôsobili, že používa len rozum, city mu akoby otupeli. Za svoj krátky život sa už stihol oženiť aj opustiť-ženu s malým synom. Hlbšie city v ňom vyvoláva iba Genka, priateľ z detstva
— vyrastali ako vojnové siroty v jednom ústave. Do Sidorovovho takmer jednotvárneho života zasiahne zrazu kostol.
ÚRYVOK :
Čo je veľa, to je veľa! Kde sme, na perzskom trhu? Prečo mám počúvať takéto urážky? — Marine Grantovna, — povedal Ivanovskij a postavil ceruzku kolmo. Absolútny pokoj, pomyslel si Jevgenij. Kochá sa v tom, že sa meceme ako ryby na suchu. Jevgenij znova pocítil, že hlavný inžinier si v ňom čosi preveruje, skúma, možno mu chce naznačiť, čo ho čaká, ak sa rozhodne bojovať na vlastnú päsť. Prosím, teraz to vidí. Hlavný inžinier sa usmieval. Ale ponorková vojna pokračovala. Hoci dosiaľ nebolo jasné, o čo sa bojuje. "Za čo-&ojnje on, Jevgenij? Za svoje „ja"? Za samostatnosť, ako ju on chápe, za právo na svoj vlastný hlas? Za čo? Za právo pracovať a nebrať ohľad na nikoho? Pravdaže, nesmierne ho vzrušovalo, že hlavný inžinier spomedzi mladých celkom zjavne vyznačuje práve jeho, akoby si uvedomoval, že ho môže poveriť špeciálnymi úlohami. Ale akými? Kde sú tie úlohy? A kedy mu ich zveria? Lichotilo mu, že mu Ivanovskij dáva prednosť pred ostatnými. Ter-Grigo-rianová to, pravdaže, hneď vystihla a udrela na najcitlivejšie miesto. Vraj, prečo vás pozývajú na poradu vedúcich? Aký cieľ tým sledujú? Ako verného sluhu ? Naozaj, keby sme si na to lepšie posvietili, možno má aj pravdu. Nechcel by som byť starému spojencom ? Kto má taký rozhľad, kto je taký predvídavý ako táto beštia? Lenže iba vedomým a vidomým spojencom, pomyslel si. Nie slepým. Ivanovskij aj počúva! Ter-Grigorianovú a Bežeckého, aj nepočúval. Naklonil sa ku Kaganovi a celou svojou pózou i polohlasným hovorom chcel ukázať, že sa so starým Markom zhovárajú o celkom všedných, obyčajných veciach. Napätie medzi Ter-Grigoriano-vou a Bežeckým akoby sa zrazu dostalo do sféry ich osobných vzťahov a netýkalo sa priamo pretriasanej otázky.
Čo je veľa, to je veľa! Kde sme, na perzskom trhu? Prečo mám počúvať takéto urážky? — Marine Grantovna, — povedal Ivanovskij a postavil ceruzku kolmo. Absolútny pokoj, pomyslel si Jevgenij. Kochá sa v tom, že sa meceme ako ryby na suchu. Jevgenij znova pocítil, že hlavný inžinier si v ňom čosi preveruje, skúma, možno mu chce naznačiť, čo ho čaká, ak sa rozhodne bojovať na vlastnú päsť. Prosím, teraz to vidí. Hlavný inžinier sa usmieval. Ale ponorková vojna pokračovala. Hoci dosiaľ nebolo jasné, o čo sa bojuje. "Za čo-&ojnje on, Jevgenij? Za svoje „ja"? Za samostatnosť, ako ju on chápe, za právo na svoj vlastný hlas? Za čo? Za právo pracovať a nebrať ohľad na nikoho? Pravdaže, nesmierne ho vzrušovalo, že hlavný inžinier spomedzi mladých celkom zjavne vyznačuje práve jeho, akoby si uvedomoval, že ho môže poveriť špeciálnymi úlohami. Ale akými? Kde sú tie úlohy? A kedy mu ich zveria? Lichotilo mu, že mu Ivanovskij dáva prednosť pred ostatnými. Ter-Grigo-rianová to, pravdaže, hneď vystihla a udrela na najcitlivejšie miesto. Vraj, prečo vás pozývajú na poradu vedúcich? Aký cieľ tým sledujú? Ako verného sluhu ? Naozaj, keby sme si na to lepšie posvietili, možno má aj pravdu. Nechcel by som byť starému spojencom ? Kto má taký rozhľad, kto je taký predvídavý ako táto beštia? Lenže iba vedomým a vidomým spojencom, pomyslel si. Nie slepým. Ivanovskij aj počúva! Ter-Grigorianovú a Bežeckého, aj nepočúval. Naklonil sa ku Kaganovi a celou svojou pózou i polohlasným hovorom chcel ukázať, že sa so starým Markom zhovárajú o celkom všedných, obyčajných veciach. Napätie medzi Ter-Grigoriano-vou a Bežeckým akoby sa zrazu dostalo do sféry ich osobných vzťahov a netýkalo sa priamo pretriasanej otázky.