Dumasov úspech, obľuba jeho diel u čitateľov, tkvie v značnej miere aj v skutočnosti, že Dumas prostredníctvom svojich hrdinov vyjadroval vlastnú povahu. Jeho technika bola tak dobre prispôsobená žánru, že ju až dodnes používa každý, kto sa pokúša o literatúru tohto druhu. Je známe, že Dumas spolupracoval s profesorom histórie Maquetom, ktorý mu vyhľadával zaujímavé obdobia a postavy dejín. Tento materiál potom Dumas stvárňoval literárne. A kto bol vlastne skutočný Raoul de Bragelonne? Madame de la Fayette mu ledva venuje niekoľko riadkov vo svojej Henriette Anglickej. No Dumas urobí z týchto riadkov dvadsaťšesť zväzkov prvého vydania románu Vikomt de Bragelonne. Podanie Madame de la Fayette je stručné, triezve, bez dialógov rozpráva o prvých láskach Ľudovíta XIV., o jeho rozchode s Máriou de Mancini, o stretnutí s Louisou de La Valllére, o Mazarinovej smrti, o upadnutí Fouqueta do nemilosti. U Dumasa sa jemná perokresba Madame de la Fayette mení na galériu farbistých postáv, trochu skarikovaných, ktoré však pôsobia veľmi živo a skutočne. V spôsobe, ako Dumas podáva historické postavy, sa jasne zračí jeho postoj k nim. Dumas svoje postavy miluje alebo nenávidí. Je zrejmé, aký nesympatický mu je kardinál Mazarin alebo ako naplno sa stavia za Fouqueta proti Colbertovi. Popri hlavných postavách uvádza do deja i postavy druhotné, ktoré nachádzame len u neho, a vývoj nejednej veľkej historickej udalosti vysvetľuje práve zásahom týchto neznámych postáv do deja. Niektoré z nich skutočne jestvovali, niektoré si Dumas vymýšľa. A títo vymyslení hrdinovia sa prejavujú vždy v rozhodujúcich chvíľach skutočnej histórie. Tak napríklad Athos je skrytý pod popraviskom anglického kráľa Karola I. a zachytí jeho posledné slová. Athos a d'Artagnan sami pomáhajú kráľovi Karolovi II. vrátiť sa na anglický trón. A mohli by sme uviesť ďalšie a ďalšie príklady, no nechceme pripraviť čitateľa o pôžitok z napínavého čítania.