Literatúra pre dospelých
román-historický
Jazyk:slovenský
409 strán
Nakladateľ : Tatran Bratislava
Rok vydania : 1971
V knižnici od : 12.10.1971
Výpožičiek : 0
Stav :
Výška/šírka : 20.5x13.5 cm
Do rúk čitateľov sa dostáva ďalší román z rozsiahleho diela francúzskeho spisovateľa 19. storočia Alexandra Dumasa (1803—1870), Vikomt de Bragelonne. Tento román vznikol po obrovskom úspechu Troch mušketierov, keď sa Ich autor rozhodol ďalej rozvíjať osudy svojich hrdinov, a tak oboznamovať čitateľov s ďalšími kapitolami z francúzskej histórie, ponajprv v knihe „Traja mušketieri po dvadsiatich rokoch" a napokon v románe „Vikomt de Bragelonne alebo O desať rokov neskoršie", v ktorom vyrozpráva príbehy a dobrodružstvá ich života až do smrti. „Nikto neprečítal celého Dumasa, ale zato celý svet čítal Dumasa", uvádza vo svojej knihe „Traja Dumasovci" André Maurois. A dokladá: „Svet a Francúzsko poznali francúzske dejiny z Dumasa. Nezachytáva ich vo svojom diele úplne pravdivo, no naskrze nie úplne falošne, a vždy Ich podáva úchvatne dramaticky."Od prvého stretnutia s d'Artagna-nom veríme každému jeho slovu, sme presvedčení o správnosti každého jeho činu, a keby nás historici akokoľvek odsudzovali, neprestaneme mu veriť do smrti. Čo dáva Dumasovým historickým románom taký pôvab a takú príťažlivosť? Iste ich nepokojná, veselá až bujará, dobrodružná atmosféra, striedanie búrlivých výjavov s výjavmi až melancholickými, preplietanie ľúbostných a politických pletiek, autorov zmysel pre neuveriteľné, a pritom také pravdivé situácie, jeho skvelá fantázia a pritom blizke poznanie života, jeho morálka i filozofia, ktoré sú morálkou a filozofiou masy jeho čitateľov.
Sledujúc životné osudy mladého vikomta de Bragelonne, syna starého dobrého známeho Athosa, stretávame sa opäť aj s ďalšími hrdinami Troch mušketierov, s Porthosom, Aramisom a najmä s d'Artagnanom. Sú o tridsať rokov starší, no svojimi vlastnosťami, hrdinstvom, odvahou, statočnosťou, ktorým nás nadchýnali v prvých zväzkoch svojich príbehov, vedia nás upútať aj v rokoch, keď sa pomaly blíži súmrak ich života.
ÚRYVOK : všetkým preto, že nič nebolo o nej rozhodnuté, a potom preto, že som sa bál zamietnutia.
— Prečo ste sa báli zamietnutia, pán Fouquet? Pozor, rozhodol som sa, že vás doženiem až do krajnosti.
— Sire, mojím najskrytejším želaním bolo, aby král ráčil prijať moje pozvanie.
— Nuž, pán Fouquet, ako vidím, nič nie je ľahšie ako sa dohovoriť. Vaším želaním je pozvať ma na slávnosť, mojím zas ta ísť. Pozvite ma a prídem.
— Čože! Vaše Veličenstvo by ráčilo prijať? — šemotil hlavný Intendant.
— Celkom vážne, milý pane, myslím, že urobím viac, ako len prijmem, myslím, že sa sám pozvem, — povedal kráľ so smiechom. *
— Vaše Veličenstvo ma zahŕňa cťou i potešením! — zvolal Fouquet. — Budem však musieť zopakovať to, čo pán de la Vieuville vravieval vášmu predkovi Henrichovi IV.: „Domine, non sum dignus."*
— Pán Fouquet, moja odpovecf na to znie: ak slávnosť usporiadate, prídem na ňu, či som pozvaný alebo nie.
— Ach, ďakujem, ďakujem, kráľ môj! — zvolal Fouquet a dvíhal hlavu, dojatý toľkou milosťou, ktorá mu bola popravde skazou. — Ale ako sa o tom Vaše Veličenstvo dozvedelo?
— Rozpráva sa o tom, pán Fouquet, a hovoria o vás a o vašom dome hotové zázraky. Nespyšniete, pán Fouquet, ketl bude na vás žlarliť kráľ?
— Nie, sire, bol by som najšťastnejším človekom na svete, lebo v deň, keď by kráľ začal žiarliť na Vaux, mohol by som niečo dôstojné ponúknuť svojmu kráľovi.
— Tak, pán Fouquet, pripravte slávnosť a dokorán otvorte brány domu.
— A vy, sire, určite deň, — podvolil sa Fouquet.
— Odo dneška o mesiac.
— Sire, ráči si Vaše Veličenstvo ešte niečo želať?
— Nie, pán hlavný intendant, iba to, aby som vás odteraz mal čo najviac pri sebe.
— Sire, mám tú česť zúčastniť sa na vychádzke Vášho Veličenstva.
— Výborne. Naozaj idem von, pán Fouquet. A hľa, dámy sa už schádzajú.