Alexandre Dumas
Vikomt de Bragelonne 1
Literatúra pre dospelých
román
Jazyk:slovenský
442 strán
Nakladateľ : Tatran Bratislava
Rok vydania : 1971
V knižnici od : 12.10.1971
Výpožičiek : 0
Stav :
Výška/šírka : 20.5x13.3 cm
Román Vikomt de Bragelonne vznikol po obrovskom úspechu Troch mušketierov, keď sa Alexander Dumas (1803—1870) rozhodol ďalej rozvíjať osudy svojich hrdinov a tak oboznamovať čitateľov s ďalšími kapitolami z francúzskej histórie, ponajprv v knihe Traja mušketieri po dvadsiatich rokoch a napokon v románe Vikomt de Bragelonne alebo Po desiatich rokoch, v ktorom vyrozpráva príbehy a dobrodružstvá ich života až do smrti. „Nikto neprečítal celého Dumasa, ale zato celý svet čítal Dumasa," uvádza vo svojej knihe Traja Dumasovci André Maurois. A dokladá: „Svet a Francúzsko poznali francúzske dejiny z Dumasa. Nezachytáva ich vo svojom diele úplne pravdivo, no naskrze nie úplne falošne, a vždy ich podáva úchvatne dramaticky." Od prvého stretnutia s d'Artagnanom veríme každému jeho slovu, sme presvedčení o správnosti každého jeho člnu, a keby nás historici akokoľvek odsudzovali, neprestaneme mu veriť do smrti. A právom, lebo Dumasovo podanie je také vieryhodné. Keby sme mali voliť medzi historikmi a Duma-som, mnohí z nás by dali prednosť Dumasoví. Čo dáva Dumasovým historickým románom taký pôvab a takú príťažlivosť? Iste ich nepokojná, veselá až bujará, dobrodružná atmosféra, striedanie búrlivých výjavov s výjavmi až melancholickými, preplietame ľúbostných a politických pletiek, autorov zmysel pre neuveriteľné a pritom také pravdivé situácie, jeho skvelá fantázia a pritom blízke poznanie života, jeho morálka i filozofia, ktoré sú morálkou a filozofiou masy jeho čitateľov.
Sledujúc životné osudy mladého vikomta de Bragelonne, syna starého, dobre známeho Athosa, stretávame sa opäť aj s ďalšími hrdinami Troch mušketierov , s Porthosom, Aramisom a najmä s ďArtagnanom. Sú o tridsať rokov starší, no svojimi vlastnosťami, hrdinstvom odvahou, statočnosťou, ktorými nás nadchýnali v prvých zväzkoch svojich príbehov, vedia nás upútať aj v rokoch, keď sa pomaly blíži súmrak ich života.
ÚRYVOK :
Starnúc prilipol k synovi takisto ako k otcovi a pozvoľna sa stal akýmsi strážcom domu, kde mu bezúhonná statočnosť, uznávaná striedmosť, príslovečná čistota mravov a množstvo iných cností,, ktoré nepokladáme za potrebné tu vymenovať, zabezpečili večné miesto pri rodinnom kozube, s právom dozoru ňad sluhami. Okrem toho práve on ochutnával makaróny, aby si udržali čistú starú, tradičnú chuť, a treba povedať, že neprepáčil ani zrnko korenia navyše alebo máčik parmezánu menej. Veľkú radosť mal v deň, keď sa s ním Cropole mladší podelil o tajomstvo a poveril ho, aby namaľoval slávny štít. Horlivo prekutal starú škatuľu a našiel v ne] štetce, trochu obžraté myšami, no ešte obstojné, farby v takmer vyschnutých mešcoch, fľašku ľanového oleja a paletu, ktorá kedysi patrila Bronzinovi, tomu dtou de la pittoure, ako vravieval, vo svojom večne mladíckom zanietení, zaalpský umelec. Pittrino bol bez seba od veľkej radosti nad vrátením dobrého mena. Urobil, ako robieval Raffael, zmenil manieru a namaľoval podľa Albana skôr dve bohyne než kráľovné. Tieto slávne dámy boli na štíte také pôvabné, ponúkali prekvapeným pohľadom toľko ľalií a ruží, očarujúci výsledok zmeny Pittrinovej maniery, zaujímali také anakreontické pózy sirén, že hlavný konšel, keď ho zaviedli do Cropolovej sály pozrieť sl toto významné dielo, zaraz vyhlásil, že tieto dámy sú pripekné a priolmivo rozkošné, aby mohli byť na štíte na očiach chodcom. — Jeho kráľovská Výsosť Monsieur, — povedal Pittrinovi, — ktorý často prichádzal do nášho mesta, nezmieril by sa s tým, že vidí svoju vzácnu pani matku tak nedostatočne oblečenú, a poslal by vás do temnice stavov, lebo tento slávny priinc nemá vždy mäkké srdce. Zotrite teda alebo obe sirény, alebo nápis, inak vám zakazujem vyvesiť štít. Je to vo vašom záujme, majster Cropole, i vo vašom, pán Pittrino. Čo na to odpovedať? Konšelovi sa bolo treba poďakovať za jeho láskavosť a Cropole to urobil. Lenže Pittrino bol smutný a sklamaný. Cítil, čo bude ďalej. Len čo úradník odišiel, skrížil Cropole ruky a povedal: — Nuž, majster, čo urobíme? — Odstránime nápis, — povedal smutne Pittrino. — Mám výbornú čerň z pálenej slonoviny, urobí sa to v momente a
Starnúc prilipol k synovi takisto ako k otcovi a pozvoľna sa stal akýmsi strážcom domu, kde mu bezúhonná statočnosť, uznávaná striedmosť, príslovečná čistota mravov a množstvo iných cností,, ktoré nepokladáme za potrebné tu vymenovať, zabezpečili večné miesto pri rodinnom kozube, s právom dozoru ňad sluhami. Okrem toho práve on ochutnával makaróny, aby si udržali čistú starú, tradičnú chuť, a treba povedať, že neprepáčil ani zrnko korenia navyše alebo máčik parmezánu menej. Veľkú radosť mal v deň, keď sa s ním Cropole mladší podelil o tajomstvo a poveril ho, aby namaľoval slávny štít. Horlivo prekutal starú škatuľu a našiel v ne] štetce, trochu obžraté myšami, no ešte obstojné, farby v takmer vyschnutých mešcoch, fľašku ľanového oleja a paletu, ktorá kedysi patrila Bronzinovi, tomu dtou de la pittoure, ako vravieval, vo svojom večne mladíckom zanietení, zaalpský umelec. Pittrino bol bez seba od veľkej radosti nad vrátením dobrého mena. Urobil, ako robieval Raffael, zmenil manieru a namaľoval podľa Albana skôr dve bohyne než kráľovné. Tieto slávne dámy boli na štíte také pôvabné, ponúkali prekvapeným pohľadom toľko ľalií a ruží, očarujúci výsledok zmeny Pittrinovej maniery, zaujímali také anakreontické pózy sirén, že hlavný konšel, keď ho zaviedli do Cropolovej sály pozrieť sl toto významné dielo, zaraz vyhlásil, že tieto dámy sú pripekné a priolmivo rozkošné, aby mohli byť na štíte na očiach chodcom. — Jeho kráľovská Výsosť Monsieur, — povedal Pittrinovi, — ktorý často prichádzal do nášho mesta, nezmieril by sa s tým, že vidí svoju vzácnu pani matku tak nedostatočne oblečenú, a poslal by vás do temnice stavov, lebo tento slávny priinc nemá vždy mäkké srdce. Zotrite teda alebo obe sirény, alebo nápis, inak vám zakazujem vyvesiť štít. Je to vo vašom záujme, majster Cropole, i vo vašom, pán Pittrino. Čo na to odpovedať? Konšelovi sa bolo treba poďakovať za jeho láskavosť a Cropole to urobil. Lenže Pittrino bol smutný a sklamaný. Cítil, čo bude ďalej. Len čo úradník odišiel, skrížil Cropole ruky a povedal: — Nuž, majster, čo urobíme? — Odstránime nápis, — povedal smutne Pittrino. — Mám výbornú čerň z pálenej slonoviny, urobí sa to v momente a