Literatúra pre deti
dobrodružná
Jazyk:slovenský
256 strán
Nakladateľ : Mladé letá
Rok vydania : 1969
V knižnici od : 1.1.1970
Výpožičiek : 1
Stav :
Výška/šírka : 20.5x13.5 cm
Videli ste francúzsky film Michail Strogov ? Bol Širokouhlý, farebný... a napínavý. Iste sa pamätáte, že jeho hlavným hrdinom bol cársky kuriér, odvážny a húževnatý mladý muž, ktorý sa podujal na veľmi ťažkú úlohu: dostať sa stoj čo stoj do hlavného mesta Sibíri napadnutej hordami tatárskeho chána Feofara a odovzdať cárovmu bratovi dôležitý list, v ktorom ho panovník varuje pred vražednými úmyslami zradcu Ogareva. A spomínate si ešte na to smelé dievča, s ktorým sa Michail Strogov cestou zoznámil? Volala sa Naďa, vďaka nej mohol pokračovať v ceste, keď mu Tatári rozžeraveným mečom... ale nie, to vám nemôžeme prezradiť. V knihe nájdete všetko presne tak, ako to váš obľúbený autor Jules Verne napísal. Pravda, u neho ste zvyknutí skôr na vedecko-fantastické ako na dobrodružné romány. Nuž prezradíme vám, že I keď tu nebude reč o nijakých vynálezoch, autor sa ani pri tejto knihe nezaprel. Preto ten tatársky vpád, okolo ktorého sa dej románu točí, v učebniciach dejepisu nehľadajte.
ÚRYVOK : „Odkiaľ je?"
„Z Omska. Je to Sibírčan."
„Je chladnokrvný, bystrý a odvážny?"
„Áno, Veličenstvo, má všetko potrebné na to, aby dosiahol úspech tam, kde by možno iní zlyhali."
„Koľko má rokov?"
„Tridsať."
„A je odolný?"
„Veličenstvo, dokáže do krajnosti znášať zimu, hlad, smäd, únavu."
„Telo ako zo železa?"
„Áno, Veličenstvo."
„A srdce? ..."
„Zlaté."
„Volá sa? ..."
„Michail Strogov."
„Je pripravený vydať sa na cestu?"
„Čaká na strážnici na rozkazy Vášho Veličenstva."
„Nech vojdel" povedal cár.
O niekoľko okamihov vstúpil do cárskej pracovne kuriér Michail Strogov.
Michail Strogov bol vysoký, zdatný, plecia široké, klenutá hruď. Mocná hlava predstavovala ušľachtilé črty kaukazského plemena. Pevné a súmerné údy boli ako páky, mechanicky uspôsobené vykonávať namáhavú prácu. Keď si tento pekný a mocný chlapík niekde pevne a neochvejne zastal, nebolo ho ľahko proti jeho vôli pohnúť z miesta, lebo tam, kde sa zaprel nohami do zeme, akoby bol zapustil korene. Na hlave, zhora hranatej, so širokým čelom, kaderili sa mu husté vlasy, a keď si nasadil ruskú čiapku, tisli sa mu spod nej dlhými kaderami. Tvár, obyčajne bledá, mu potemnela len vtedy, keď sa mu prudšie rozbúchalo srdce a pri rýchlejšom obehu krvi sa mu tvár zaliala rumencom. Tmavomodré oči mu hľadeli priamo, srdečne a pevne, žiariac pod oblúkovitým obočím, a keď sa mu svaly na ňom ľahko zmraštili, vyjadrovali vyššiu odvahu, „pokojnú odvahu hrdinov", ako hovoria