Stav :

ÚRYVOK :
„Tak čo mám robiť?" ozvala sa Rozalia. „Lebo už naozaj sama neviem." „Veď som vám povedala, aby ste sa šli obliecť. Hneď vám prinesiem peniaze." Keď Rozalla napokon odišla, pani Alicja zatvorila skriňu. No len čo od nej odišla, naskutku sa vrátila, otvorila ju a znova prekladala prestieradlá. Ale darmo. A tak skriňu opäť zatvorila. Vo veľkom zťkadle, nie ďalej ako na dosah ruky, zazrela naraz svoju poblednutú, zostarnutú tvár a na okamih sa zlakla utrpenia, čo si zbadala v stmav-nutých očiach. Mechanicky zdvihla ruky a naprávala vlasy. V celom dome vládlo také ticho, ani čo by v ňom nik' nebol. Z vedľajšej izby, ktorá teraz mala byť Anton! ho pracovňou,-nepočula nijaký zvuk. Vonku v záhrade veselo štebotali vtáky. Odvrátila sa od zrkadla a už chcela vyjsť, keď vtom jej padol zrak na Alekovu fotografiu pri divánl. Bol to veľmi starý obrázok, z dávnych čias, keď mal tri roky. Bol na nej, ako sedí na kamenných slnkom zaliatych schodoch, v letnej košieľke a krátkych nohavičkách a pravou rukou si objíma nohu, detinsšky ohnutú v kolene. Bol krásne decko so svetlými, kučeravými vláskami a s okrúhlou tváričkou ako nevinný anjelik. Odrazu si spomenula, že v tom istom roku Alek prežil svoju prvú drámu. Bolo to vtedy, keď z hniezda vypadli dve malé bociančatá. Dlhé hodiny nemohla utíšiť jeho vzlykot, v noci sa strhával zo spánku s veľkým krikom a zo sna žalostne plakával, a potom ešte dlho, dlho celú zimu sa neraz vracal k úbohým boniačatkám, ako vravieval. Odvtedy prešlo toľko rokov a predsa musela privrieť mihalnice, aby zadržala páliace slzy, čo sa jej tlačili do očí, na chvíľku pocítila v prázdnom náručí teplo detského tielka a rovnaké rozochvenle vzrušenia, lásky a bezradného smútku, aké ňou preniklo vtedy pri jeho žalostných vzlykoch. Ovládla sa a chytro vyšla z izby. Už na schodoch začula hlasy z Andrzejovej izby. Zaváhala. Ale len na chvíľku. Len čo si pomyslela, že by sa Rozalia mohla dozvedieť o tom, že peniaze zmizli, hneď premohla mimovoľný odpor. Jedinú izbu hore, v ktorej sa dalo bývať, obsadil Alek a teraz sa o ňu delil s Andrzejom, keď sa v marci vrátil z lesov. Niekoľko mladých mužských hlasov sa hlučne zhováralo, trocha pripomínali škriepku.