Stav :

ÚRYVOK :
Brat bol ešte v Taliansku a matka ani sestry nepracovali. Matka sa vydala veľmi mladá a od života dostala akurát nás, deti. Celkom sa venovala rodine, robila pre nás všetko, čo mohla. Spomínam si, že keď sme boli ešte mali, jej jediným rozptýlením bolo vyjsť si v nedeľu večer von. Rodičia nás zaviedli na miesto, kde sa predávalo pivo a syry. Sadli si za stôl, objednali jedno či dve pivá a obsluha im priniesla trochu syra. Nenechali sme ich na pokoji, stále sme si niečo pýtali. Matke nakoniec nič nezostalo. Zachoval som si tie spomienky, ale je mi z nich smutno. Často som myslel na to, čo som mohol urobiť, aby som matke pomohol. Veľmi som ju ľúbil a viem, že ma mala rada. Volala sa Dudun Angel Venezia. Viem, ako sa pre nás obetovala, usiloval som sa jej pomôcť, ako som mohol, no rád by som bol urobil oveľa viac. Bol som ešte mladý a chcel som si užiť života. Napríklad som sa pokúšal odložiť si nejaké drobné, aby som si mohol prenajať bicykel. Veľmi som po ňom túžil. Napokon som si poradil sám. Keďže som si nemohol kúpiť bicykel, pustil som sa do výroby kolobežky. Použil som dlhú drevenú tyč a ďalšiu na riadidlá, našiel som si dve kolesá a hľadal som spôsob, ako otáčať riadidlá. Podarilo sa mi to, no keď som sa chcel odviezť, musel som prejsť dvesto aj tristo metrov, aby som našiel schodnú cestu. Tá kolobežka mi priniesla prvé veľké detské sklamanie. Keď som ju šiel po prvý raz vyskúšať, bol som celý pyšný a veľmi šťastný. Niesol som si ju na pleci a prechádzal som popri stojacom dvojkolesovom vozíku. Cesta bola samé blato a kôň ho nevládal ťahať. Keď ma zbadal muž, čo ho viedol, bez opýtania schmatol moju kolobežku a silno ňou udrel koňa, ktorý sa zľakol a vyliezol