Stav :

ÚRYVOK :
Nedal som ujovi pokoj, kým mi ešte toho samého večera nevyrozprával druhú príhodu s jelenom. Od hory vial čerstvý vetrík. Dobre bolo sedieť pri potoku pod vŕbou a počúvať. Na hati poniže padala a šumela voda. A ujo Bohdan začal najprv o potoku. Keď sem pred rokmi prišiel, Bystrica bola skoro bez rýb. Nemali sa kde držať. Ale odkedy porobil hate, potok sa hmýri pstruhmi. Cítil som v jeho hlase, že je hrdý na svoju robotu. — No a teraz vám už poviem o tom Peťkovi, — rozvravel sa po chvíli ticha. — Máj sa už míňal, keď sme končili jarné zalesňovacie práce. Istého dňa som vyšiel poobzerať novovysadené miesta. Po obchôdzke som odbočil do jedľovej mladiny, že si v nej trochu oddýchnem. Ale ne-oddýchol som si. Vkročím do jedliny, a čo vidím: zabitá jelenica a vedľa nej leží mláďa. Ešte je pekne bodkované a žalostne piští. Až mi srdce stislo. Prezerám laň; bola strelená do brucha. Zhasnúť mohla tak okolo polnoci. Nebolo pochýb: je to dielo pytliakov! Verte, nezdržal som sa, aby som nezahrešil. Jelenča sa nehýbalo, len pískalo ďalej. „Iste si už poriadne hladné, nebožiatko," prihováram sa mu. A ono ešte smutnejšie piští, akoby mi prisviedčalo. Schytím ho do náručia a poď s ním nadol. Cesta viedla popri škôlke, kde som sa mienil zastaviť, lebo ženy hotovili priesadu na druhý deň. Mláďa som položil na záhon trojročných smriečkov, no keď som sa chcel