Jozef Tallo : Ohnivý šarkan
Login/Nick :

Heslo :

<   >Jún 2024
PoUtStŠtPiSoNe
     1
2
3456789
10111213141516
17181920212223
24252627282930
    271753 : Jozef Tallo - Ohnivý šarkan

    Jozef Tallo
    Ohnivý šarkan

    Literatúra pre deti
    román-historický
    Jazyk:slovenský
    224 strán
    Nakladateľ : Tatran Bratislava
    Rok vydania : 1982
    V knižnici od : 1.4.1991
    Výpožičiek : 0
    Stav :

    Výška/šírka : 24.6x17.8 cm
    ... V noci z 22. na 23. novembra Pika nespal ani hodinu. Ledva si ľahol, snívalo sa mu, že ho zradili Nemci, že do hradu vpustili nepriateľa. Zobudil sa spotený a bolo mu zima. Obliekol si suchú košeľu a až po bradu vytiahol medvediu bundu. No spánok mu už neprichádzal na oči, mátal ho sen o zrade. Radšej vstal a šiel kontrolovať stráže. Vonku chvíľami zaburácal severák a rozvieval riedke vločky snehu. Chlapi dupotali na baštách, oziabalo im nohy, hlavy si zimomravo vťahovali do vlčích kožuchov. Pika im povedal pár povzbudivých slov. Sľúbil im, že ráno dostanú do kuľačov pálenku. Potom zobudil nemeckých delostrelcov — mali len dvoch — a vypytoval sa ich, či sú kanóny v dobrom stave. Kanonieri ho ubezpečili, že sú nabité, stačí len zapáliť knôt a môže sa strieľať. Celú noc chodil Pika po schodoch, liezol na bašty, na citadelu. Keď začalo svitať, na smrť unavený uložil Lechnerovi, aby dobre dozeral na svojich žoldnierov. Potom si Gašpar Pika ľahol na seno, uskladnené pri maštaliach. Vedľa dupotali kone a ich pach štípal oči, ale veliteľ vnímal len teplo, čo sálalo zo zvierat. Spod privretých viečok mu stekali na vráskavú tvár čisté slzy. Nevedno, či to spôsobil ešte vonku mráz, alebo pach koni, alebo niečo iné.
    ÚRYVOK :
    Nepripojili sa k nim, ale tam, kde bili Nemcov, aj oni pomáhali bandám. Oficiálny kurucký štáb — žijúci v sedmohradskej emigrácii — dosť dlho bočil od predčasného, nepripraveného hnutia. Hoci už mnohí protestantskí predikátori vymenili klobúk za turban a poburovali ľud proti cisárovi. — Nedáme sa pomýliť hysterickým blúznivcom, — povedal Petrôczi, — nečinne budeme pozerať na túto hroznú, krvavú tragédiu. Nech Nemec pustí žilou tým večným nespokojencom, ktorí v našom tábore vyvolávali len rozbroje a výtržnosti. Lenže kde je presná hranica medzi hôrnym chlapcom a surovým lupičom? Ako sa nečinne prizerať boju, ako nebyť zbabelcom, a zachovať si pritom čistý štít? Veď neraz práve zbabelosť sa kryje tógou rozvážnosti a opatrnosti. Odvaha statočných chodí tak tesne v pätách nerozvážnosti, že ani skúsené oko ich presne nerozozná. Tak ako pretvárka sa nedá vždy rozoznať od čistej, nezištnej pravdy alebo bezohľadný karierizmus od zdravej ctižiadosti. Keď sa na čelo prepustených vojakov postavil Pavol Balko, deväťdesiatročný starec, ktorý sa pamätal ešte na Bethlena, keď artilériu (kdesi zohnali štyri ľahké kanóny) musel obsluhovať hluchý veterán Štefan Dajka, keď dvaja invalidi Dionýz Jakšo a Jano Môžik viedli útok na cisársku tridsiat-kovú stanicu, aby zaopatrili chlapcom chleba, na to sa už nedalo nečinne pozerať. Ladislav Wesselényi a Mikuláš Forgács na schôdzi v sedmohradskej -Albe Iulii ohlásili novú výpravu. Nebol to veľmi vhodný čas, lebo najschopnejší veliteľ Petrôczi bol práve chorý, ale všetko sa rozhodlo vo chvíli, keď do rytierskej sály vtrhli Matej Suchay a Pavol Szepesi. Hlásili, že kurucká armáda v Above má už štyridsaťtisíc mužov, väčšinou pechotu, krpčiarov, a čaká na hlavný voj na brehu Hornádu. Keď čaká, niet času otáľať! Poďme teda v mene božom do toho! Hlavný voj pozostával prevažne z drobných zemanov, ktorým cisár skonfiškoval majetky, lebo sa skompromitovali vo Wesselényiho sprisahaní. Ďalej tu boli rôzni ubehlíci, bujdoši, nespokojenci, kazatelia, kantori, čo ušli katolíckym zemepánom. Bedári a želiari, všelijakí skrachovanci, ktorí sa ponevierali okolo kotlov, kde sa pre kurucov varil guláš. Kotly financoval gróf Michal Teleki, on bol aj čestným veliteľom rebélie, lebo kuruci nemohli existovať bez podpory sedmohradského kniežatstva. Intrigán Teleki, obľúbenec a príbuzný vojvodu (za chrbtom ho nazývali poštmajstrom), mal tridsaťosem rokov, bol strašne ctižiadostivý, ale žiaľ, chýbali mu vojenské schopnosti. Bola to veľká chyba, lebo armáda sa rýchlo rozrastala a potrebovala ako soľ schopného veliteľa. V tom čase sa všade ponevierali bandy prepustených vojakov, ponúkali sa v mestách za drabantov, katov, župám za hajdúchov, iní sa pridávali k drevorubačom a uhliarom. Žili zo dňa na deň.