Stav :

ÚRYVOK :
Pochopil som iba vtedy, keď ma trafil. Zástava so zlatými strapcami sa mu pri tom sklonila na druhú stranu. Bola asi ťažká, lebo v snahe ju vyrovnať, vbalancoval do priekopy. So zbožným výrazom zahrešil a naťahoval jednu ruku, aby ho vytiahli. Vtedy som už bol skoro na konci sprievodu. Videl som iba ponad hlavy pútnikov, ako sa zástava obracia raz na jednu, potom na druhú stranu. To ma asi ten zbožný vlajkonosič hľadal. Mojich dvoch bratov som našiel kus za procesiou, vysilených hladom a smädom. — Ja už ďalej nejdem — povedal zrazu najmenší Jano a trucovito, kníšuc pliecka-mi, odišiel na kraj cesty a sadol si do trávy. — Ani ja — zavrčal Ľudo a nasledoval ho. Chcelo sa mi plakať. Procesia sa čoraz väčšmi vzďaľovala a do večera nebolo ďaleko. Vedľa cesty rástol šťavel. Natrhal som veľké kytice a kŕmil svojich bračekov ako kozy. Žujúc túto zaprášenú lahôdku snažil som sa vysvetliť tým dvom, že som najstarší, a teda zodpovedný, že aj tak dostanem najviac bitky a prinútil som ich vstať. Procesia bola tak ďaleko, že sme sa ani nesnažili dohoniť ju. Pridali sme do kroku iba vtedy, keď sme pred sebou uvideli siluetu mesta s veľkým hradom. Prišli sme na veľký železný most. Obzriem sa, Jana nikde. Očarení pohľadom na mesto sme ho stratili. Zúfalo sme sa rozbehli nazad. Našli sme Jana pri búdke s cukríkmi. Bradu mal položenú na plechom obitej doske a lačne sa díval na sladkosti. Z kútikov úst mu vytekala slinka. Našu procesiu sme dohonili až v meste, keď sa pod hradnými schodmi vyzúvala a ukladala na spánok. Sadli sme si neďaleko