Stav :

ÚRYVOK :
— Tak predsa! Ťažko by som ťa bola spoznala, celkom si sa zmenil. — Uhne sa nad šaflík, kde má vypranú bielizeň a vraví ďalej bez toho, aby na mňa hľadela: — Teda si si to predsa rozmyslel? — Áno, — poviem. Prejdem sa cez dvor, pristavím sa pri humne a odtiaľ sa pýtam: — ¡Kde je otec? — Tam ho máš! — ukáže naň prstom, pokrivkávajúc práve vychádza z maštale. — Aha, Vlado! — zvolá natešene, vidno, že sa nepretvaruje. — Teraz prišiel Vlak? — Došiel som vozom, trafilo sa mi zviesť. Utrie si ruky o nohavice, potom ma víta srdečnejšie, ako som si myslel. — Hlavne, že si tu! — Obráti sa k macoche: — Žena, prichystaj niečo teplé ma stôl! — Aby u tajil radosť, obráti sa imi chrbtom. — Nie som hladný, — poviem. V záhrade miestami sa ešte niečo zelená. Vidím, pribudlo niekoľko stromov, pri plote kvitnú chryzantémy. Len dom sa nič nezmenil, iba viac ostarel. Ostarel, sčernel, taký je, akoby ho z ohňa vytiahli. Aj komín sa už na streche rozpadáva, ale otec si chodí vystretý a pyšný po dvore. — Prvé, čo urobím, dám strechu do poriadku, len čo zoženiem na ito peniaze. Už je nanič, premoká cez ňu, keď prší, — povie vážne a zamyslene. Macocha, ktorá ešte stále vešia bielizeň, sa rozosmeje: - — Keby si aspoň netáral! Kedy ty budeš mať peniaze? Otec ani .nepozrel ,na macochu, zdvihol vidly, čo sa povaľovali po dvore, a oprel ich o maštaľ. Vkročil som do tohto dvora ako cudzí, ale už sa tak necítim. Od okamihu, ako mi otec stisol ruku, ako sa mu zaiskrili oči od radosti, keď mi ju stískal, všetko sa začalo vo mne závratnou rýchlosťou mení. Všetko sa mi tu hneď zdalo cenné a milé. Bol som dojatý, že sa otec z môjho príchodu naozaj teší. Čo ako sa premáha, nedokáže zastrieť svoje pohnutie a radosť. Náhle pochytí vidly a začne sa žalovať;