Stav :

ÚRYVOK :
nepodvádza mňa, ale svoju ženu — so mnou a s inými. — Nič preňho neznamenáš. Nemáš v sebe štipku hrdosti? — Ale mám. Moja hrdosť je v tom, že mu nikdy nič nevyčítam. — Teda vieš... Na to nemám slov. Úbohá Lola! Ostatne, čo znamená úbohá? Pre čosi je zvykom hovoriť o mŕtvych ako o úbohých. Úbohí nie sú oni, ale my, čo sme ostali. Úbohá som ja bez Loly. Po jej smrti sa môj život akosi rozhegal, akoby z neho vytiahli osku. Boli sme spolu od toho dňa (v tretej triede], keď si prisadla ku mne do lavice a povedala: „Poďme sa priateliť." Zdúpnela som. Neverila som, že by sa vôbec niekto chcel so mnou kamarátiť, nieto Lola, miláčik triedy. Plavovlasá, urastená, oči sivobelasé. Dievča ani struna, bojovníčka za pravdu. Na všetko sa ohlásila, do všetkého sa miešala. A ja som bola ufúľaná, taký krpáň s dopukanými rukami. Vyrastala som ako sirota — otec zahynul na vojne, mama zomrela v evakuácii. Z milosti ma vychovávala tetka. Bola som zo všetkých najhoršie oblečená, vždy som sa držala bokom a tu odrazu príde taká princezná a navrhne: „Poďme sa priateliť." Malo ma čo ohúriť. Potom sme už boli vždy spolu. Spolu sme si robili úlohy (Lola sa učila oveľa lepšie ako ja]. Spolu sme chodili do nemocnice pomáhať sestričkám — Lola sa už vtedy pevne rozhodla, že sa stane lekárkou. Delili sme sa o všetko, čo sme mali (Lola toho mala ovela viac ako ja, no ani raz mi neprišlo zaťažko si niečo od nej vziať). Spolu sme oslavovali koniec vojny, spolu sme šli na Červené námestie. A potom sme sa spolu zaľúbili do toho istého chlapca zo susednej chlapčenskej školy, plakali sme pod dojmom svojej veľkodušnosti, keď sme ho prepúšťali jedna druhej, no ten sa potom zrazu zamiloval do Natašky Briancevovej, zná-