Irina Grekovová : Katedra
Login/Nick :

Heslo :

<   >Jún 2024
PoUtStŠtPiSoNe
     1
2
3456789
10111213141516
17181920212223
24252627282930
    256192 : Irina Grekovová - Katedra

    Irina Grekovová
    Katedra

    Literatúra pre dospelých
    román
    Jazyk:slovenský
    293 strán
    Nakladateľ : Obzor Bratislava
    Rok vydania : 1980
    V knižnici od : 1.4.1991
    Výpožičiek : 0
    Stav :

    Výška/šírka : 20.5x13.5 cm
    Vysokoškolský život so svojím síce ustáleným, ale napriek tomu nesmierne dramatickým tokom, plným najrozmanitejších drobných vzruchov, kríz aj úspechov, sa priam núka na románové spracovanie. Načrela doň aj I. Grekovová, ktorá svoje rozprávanie z tohto prostredia nazvala jednoducho aj príznačne Katedra. Príznačne predovšetkým preto, že napriek všetkým zvodom, ktoré v sebe tají nesmierne bohatý a zložitý vysokoškolský život, nedala sa zlákať ľahko sa núkajúcimi možnosťami, ale cieľavedome trvala na svojom autentickom poznaní, či už ide o celkové prostredie, alebo o jednotlivé charaktery diela. Takto zrejme čosi stráca na celkovej uhladenosti svojho rozprávania, ale nepochybne oveľa viac získava na myšlienkovej a tvarovej priebojnosti, originálnosti. Aj Keď jej dielo možno označiť skôr ako obyčajný príbeh, priam fragment z vysokoškolského života než za ucelený román či novelu, vo svojom najvnútornejšom obsahu predstavuje bohatú škálu problémov tvorivého vzťahu k skutočnosti, počnúc od najintímnejšieho súkromia a končiac oficiálnou reprezentáciou katedry, v tomto prípade katedry kybernetiky.
    ÚRYVOK :
    nepodvádza mňa, ale svoju ženu — so mnou a s inými. — Nič preňho neznamenáš. Nemáš v sebe štipku hrdosti? — Ale mám. Moja hrdosť je v tom, že mu nikdy nič nevyčítam. — Teda vieš... Na to nemám slov. Úbohá Lola! Ostatne, čo znamená úbohá? Pre čosi je zvykom hovoriť o mŕtvych ako o úbohých. Úbohí nie sú oni, ale my, čo sme ostali. Úbohá som ja bez Loly. Po jej smrti sa môj život akosi rozhegal, akoby z neho vytiahli osku. Boli sme spolu od toho dňa (v tretej triede], keď si prisadla ku mne do lavice a povedala: „Poďme sa priateliť." Zdúpnela som. Neverila som, že by sa vôbec niekto chcel so mnou kamarátiť, nieto Lola, miláčik triedy. Plavovlasá, urastená, oči sivobelasé. Dievča ani struna, bojovníčka za pravdu. Na všetko sa ohlásila, do všetkého sa miešala. A ja som bola ufúľaná, taký krpáň s dopukanými rukami. Vyrastala som ako sirota — otec zahynul na vojne, mama zomrela v evakuácii. Z milosti ma vychovávala tetka. Bola som zo všetkých najhoršie oblečená, vždy som sa držala bokom a tu odrazu príde taká princezná a navrhne: „Poďme sa priateliť." Malo ma čo ohúriť. Potom sme už boli vždy spolu. Spolu sme si robili úlohy (Lola sa učila oveľa lepšie ako ja]. Spolu sme chodili do nemocnice pomáhať sestričkám — Lola sa už vtedy pevne rozhodla, že sa stane lekárkou. Delili sme sa o všetko, čo sme mali (Lola toho mala ovela viac ako ja, no ani raz mi neprišlo zaťažko si niečo od nej vziať). Spolu sme oslavovali koniec vojny, spolu sme šli na Červené námestie. A potom sme sa spolu zaľúbili do toho istého chlapca zo susednej chlapčenskej školy, plakali sme pod dojmom svojej veľkodušnosti, keď sme ho prepúšťali jedna druhej, no ten sa potom zrazu zamiloval do Natašky Briancevovej, zná-