Stav :

ÚRYVOK :
Teraz už naozaj, skutočne prišlo to, čo tušievala ako malé decko nocami v posteli v prvých úzkostiach svojho života. S hromovým rachotom valilo sa more na breh, každým náporom týčilo vodné masy vyššie a pri tom nasledujúcom, už pri nasledujúcom pohltia vlny chatrč, kde Mária spí! No keď sa to dialo naozaj, spala veru tuho, nič netušila. Zobudili ju až mocné nárazy na okenné, tably, to bolo varovanie. Otec spal ďalej, mal vtedy vypité; matka vyrazila dvere, ale musela vynaložiť všetku silu, aby ich proti vetru odtlačila. Búrka zúrila a ľudské postavy sa ňou predierali. Viaceré niesli lampáše, bolo vidno rybárske ženy brodiť sa vodou vo vysokých čižmách z jelenice a zachraňovať deti a odnášať ich na hrádzu a za promenádu. Matka Lehningová zohnala si všetkých svojich dokopy, lebo v tej chvíli už more začalo vnikať do chatrče. Co potom nasledovalo, vnímala Mária len ako strašný sen. Nechápala nič, iba to, že len čo mali za sebou hrádzu, chatrč sa zrútila. Videla, ako sa v temnom sinavom prúde čosi zmieta, chatrč, jej slamená strecha a pod ňou ostal prikvačený jej otec. Od promenády štverali sa po rukách i nohách vyššie, až medzi jedle. Len čo sa zdvihli od zeme, roztrieštilo promenádu ako dosku a prúd ju odniesol. Mária, jej bratia a sestry držali sa medzi tými nočnými jedľami jeden druhého, stromy prašťali, ohýbali sa a padali. K stratenému húfiku detí prebila sa matka a kričala proti búrke: „Tato sa nám zatopil!" Matku a deti jedle nepridlávili, dostali sa do domova diakonís, čo bol hneď oproti na hradskej. Prijali ich tam. Ráno sa sklonila nad prebudenou Máriou akási diakonisa a vravela jej čosi — slová útechy alebo ju upamätávala — ale Mária nič nechápala. Vnímala len vetu, na ktorú už nikdy nezabudla: „Teraz už nie si viac dieťa."