Stav :

ÚRYVOK :
mohol zhotoviť iba odborník. Lambovik neprichádzal do úvahy už ani preto, lebo uňho nenašli nástroje a materiál potrebný na takú prácu. Po niekoľkohodinovom výsluchu napokon priznal, že objednávku dostal od neznámeho človeka, ktorý sa volal Viktor a ktorého adresu nepoznal. »Verte mi,« povedal zúfalo, »-že neviem, kto to je a kde býva. Prichádza ku mne každú stredu a berie si vytlačené a orezané účastiny, ktoré mu zakaždým musím zabaliť do balíčka. Platí mi veľmi dobre, a preto som sa ho nikdy neopýtal na meno. Ostatne, je veľmi opatrný a vždy žiada, aby som chybné výtlačky a zle orezané účastiny spálil pred jeho očami v malej piecke v tlačiarni.« »A ako vyzerá ten váš údajný pán ,Viktor'?« spýtal sa vypočúvajúci. »Opíšte mi ho!« »•Je asi štyridsaťročný, územčistý, má tmavé vlasy a vždy nosí tmavé okuliare.« »To je aspoň niečo,« zamrmlal komisár. »Myslíte, že má nejakú očnú chorobu?« Lambovik potriasol hlavou. »Neviem.« »Vravíte, že k vám prichádza každú stredu? Kedy, za dňa alebo večer?« »Zväčša popoludní. Má to vyzerať tak, akoby si chodil po normálne vyhotovenú objednávku. Aj platne a farby prináša v normálnom pracovnom čase.« Kriminálny komisár dal Štefana Lambovika odviesť. Na druhý deň, bolo to v stredu, vybral sa s niekoľkými úradníkmi na postriežku. Komisár čakal v tlačiarni. Úradníkov rozostavil tak, že nik nemohol prejsť úzkou uličkou, aby ho pritom nespozorovali. Ale hodiny plynuli a očakávaný neprichádzal. Vystríhal ho niekto alebo zbadal úradníkov? Nadarmo si nad tým komisár v tlačiarni lámal hlavu. Až oveľa neskôr sa dozvedel pravý dôvod. »Viktor« býval totiž v paralelnej ulici a zo zadného okna svojho bytu videl do uličky, v ktorej bola tlačiareň. Pritom, pravda, jeho pozornosti neušli rozostavení kriminálni úradníci. Ostatne, bol naozaj chorý na oči, trpel na chorobu