Grazia Deleddová : Samotárovo tajomstvo
Login/Nick :

Heslo :

<   >Jún 2024
PoUtStŠtPiSoNe
     1
2
3456789
10111213141516
17181920212223
24252627282930
    270823 : Grazia Deleddová - Samotárovo tajomstvo

    Grazia Deleddová
    Samotárovo tajomstvo

    Literatúra pre dospelých
    román
    Jazyk:slovenský
    150 strán
    Nakladateľ : Tatran Bratislava
    Rok vydania : 1982
    V knižnici od : 1.4.1991
    Výpožičiek : 0
    Stav :

    Výška/šírka : 20.6x13.5 cm
    Taliansku spisovateľku Graziu Deleddovú nemusíme slovenskému čitateľovi predstavovať. Dielko, ktoré sa mu dostáva do rúk, je jedným z mála diel vrcholného obdobia jej tvorby. Komorne ladený príbeh je dôkazom, že slovu v rukách majstra stačí len málo na vyjadrenie tých najkomplikovanejších duševných stavov. Príbeh muža, ktorý chce zostať sám so svojím tajomstvom, jeho márny boj proti láske, vzťah muža a ženy, ktorí sa boja opätovného sklamania, hlboká sonda do myšlienkového sveta duševne chorého človeka — to všetko nájdeme v novele najvýznamnejšej sardínskej autorky. Kde je hranica medzi normálnym „naším" svetom a tým druhým, svetom iracionálna — kladie sebe i nám otázku. Jej hlavný hrdina Cristiano stráca lásku, ktorej sa najprv bránil a neskôr o ňu bojoval, získava však chuť do života. Vracia sa do „nášho" sveta. Grazia Deleddová je autorka zemitá, ostrovná, sopečná. Zemité a sopečné — s príkrasami i bez príkras — sú aj postavy jej rodnej Sardínie, ostrova, ktorý zostal tisíc rokov v úzadí európskej civilizácie. Celé jej dielo je epickým dokumentom o živote a práci ľudí na Sardínii od konca minulého storočia do konca tridsiatych rokov nášho storočia.
    ÚRYVOK :
    Naozaj, dlážka osvetlená zelenkastým prísvitom, prenikajúcim cez privreté obločnice, svetielkovala ako voda. Kreslá1 upletené zo zelenej trstiny v nej tak dokonale odrážali svoje tvary, že sa zdalo, akoby v salóniku plávali prútené košíky. „Cristiano, daj pozor, aby si sa nepokĺzol! Drž sa pevne vedľa dverí a spytuj si svedomie, na čo si sem vlastne prišiel. Po čo si prišiel? Keby si sa mohol aspoň vyšmyknúť ako ryba zo siete!" Vonku sa cítil tak voľne: slnko, vzduch! Tu cítil chlad, ba priam údes! Čože mu malo koniec koncov záležať na týchto neznámych ľuďoch? Začínal by? už podráždený, keď sa konečne zjavila domáca pani. Vtedy stuhol. Bál sa, že ho ponúkne, aby si sadol. Sedieť nebude, nikdy, najmä nie na tých kreslách, lebo sa mu zdalo, že len čo si do nich sadne, ponoria sa s ním do vody. Nechcel si sadnúť, nie, chcel byť čím skôr vonku, aby sa sem už nikdy nemusel vracať! Lenže domáca pani mu kreslo neponúkla. Iba povedala, dívajúc sa naňho zastretými a ustatými očami: — Ďakujem vám. Muž sa má už lepšie. V noci dostal záchvat, ale skôr z počasia ako z choroby. Chystal sa už na odchod, urazený v hĺbke duše, že ho ani trocha nezdržiavala. — Išiel som okolo do dediny, — povedal, aby si nemyslela, že prišiel na návštevu, — keby ste, reku, dačo potrebovali, — dodal prudko. —-Ďakujeme, dnes máme všetko. Slúžka bola už v dedine. Zavolali sme si aj istého pána, pravdaže, nie preto, že by sa chorému priťažilo, ale vidíte, sme tak ďaleko od ľudí! — Veď to ste vedeli už predtým, — zamrmlal a hľadal východ. — Ale áno, ale miesto je také krásne! — povedala, akoby sa ospravedlňovala, akoby ho chcela upokojiť. — Ráčte prejsť tadiaľto . . . Odprevadila ho až po hlavný vchod, otvorila mu dvere.