Giuseppe Fava : Ctihodní ľudia
Login/Nick :

Heslo :

<   >Jún 2024
PoUtStŠtPiSoNe
     1
2
3456789
10111213141516
17181920212223
24252627282930
    262370 : Giuseppe Fava - Ctihodní ľudia

    Giuseppe Fava
    Ctihodní ľudia

    Literatúra pre dospelých
    román
    Jazyk:slovenský
    191 strán
    Nakladateľ : Pravda Bratislava
    Rok vydania : 1981
    V knižnici od : 1.4.1991
    Výpožičiek : 0
    Stav :

    Výška/šírka : 20.5x13.2 cm
    Román sicílskeho novinára, dramatika, maliara a prozaika Giuseppeho Favu Ctihodní ľudia — napísaný neobyčajne pútavo, jednoduchým, ale farbistým štýlom — je strhujúcim, čitateľsky atraktívnym príbehom tridsaťdvaročnej učiteľky Eleny Vizziniovej. Mladá a príťažlivá učiteľka sa po príchode na svoje nové pôsobisko v malom západo-sicílskom meste Montenero Valdemone nevdojak ocitá vo víre nečakaných, pre ňu aj pre políciu nepochopiteľných dramatických udalostí. Reťaz neobjasnených vrážd mužov, čo Elenu verejne urazili, spôsobí, že sa prostá učiteľka javí v očiach ľudí ako jedna z najvýznamnejších osôb kraja. V skutočnosti sa však Elena stáva len nástrojom slúžiacim na presadenie záujmov svojho zdanlivého ochrancu a obdivovateľa, šéfa mafie, ktorý ako tajomná moc v pozadí riadi neviditeľnými nitkami osud celého mestečka.
    ÚRYVOK :
    Aj neznámy na ňu stále hľadel, ale pritom sa usmieval. Mal podlhovastú, oválnu tvár, úzke pery, zrejme bol krátkozraký, lebo sklá na okuliaroch mal hrubizné; oči mu za nimi vyzerali ako špendlíkové hlavičky. Elena už bola iba na krok od neho; hoci sa jej od strachu nohy podlamovali, dívala sa naňho aj vtedy, keď strkala kľúč do zámky. Odomykala... raz, dva, tri. Za chrbtom sa jej ozvalo: „Dobrý večer." Neodpovedala, ani sa neobrátila. Prekliaty kľúč, nie a nie sa otočiť. Zrazu sa jej zmocnila panika, hodila sa celým telom na dvere, ale kľúčom musela skrútiť ešte raz... Znova počula hlas: „Musím sa s v^mi rozprávať... Vo vážnej veci." Otvorila dvere dokorán a obzrela sa. Do očí jej udrel oslňujúci záblesk; Elena si na zlomok sekundy myslela, že umiera, až o chvíľu pochopila, že ju ten človek odfotografoval. Tak sa zľakla, že ani nedýchala, jazyk jej zdrevenel. Ten chlap stál uprostred uličky, v ruke mal fotoaparát s bleskom. „Som Agostino Profumo, spravodajca rozhlasu a palermských novín. Rád by som vám položil zopár otázok." Elena za sebou pribuchla dvere z celej sily, čo jej ešte ostala, zaistila ich závorou, vybehla hore schodmi, zabuchla za sebou aj druhé dvere a zatvorila obločnice. Všetko urobila rýchle, ako zmyslov zbavená. Naostatok si sadla na posteľ a rozosmiala sa. Spravodajca rozhlasu a palermských novín! Hovädo! Pomaly ju strach a hnus opustili, urobila si praženicu, zjedla niekoľko mandľových piškót a jablko, ktoré našla v kufri, uvarila si kávu a potme vyfajčila cigaretu. Na druhý deň sa prihodilo niekoľko na pohľad nevýznamných udalostí, ktoré, čo bolo absurdné, pospájané dohromady, nadobudli na dôležitosti. Keď vyšla z domu, pred bránou sedeli dve ženy. Pozdravili ju: „Dobré ráno, slečna!" Vošla do trafiky a trafikant, plešivý mužíček v plášti pripomínajúcom sivý talár, ju bleskovo obslúžil. „Áno, slečna, hneď poslúžim!" Vstúpila do denného baru na námestí, že si vypije kávu. Keď kládla päťdesiatlírovú mincu na pult, spadla jej kabelka, traja muži sa rýchlo zohli a zdvihli ju. Najčudnejšia vec sa však stala v škole: deti, ktoré vystrájali