Alexandr Kondratov
Kniha o písme
Náučná pre dospelých
historická
Jazyk:slovenský
280 strán
Nakladateľ : Smena Bratislava
Rok vydania : 1981
V knižnici od : 1.4.1991
Výpožičiek : 1
Stav :
Výška/šírka : 21.0x15.4 cm
Ako často vyslovíme vetu : „Veď to vie každý gramotný ...“ Naozaj, každý gramotný si dnes môže prečítať množstvo informácií z domova i zo sveta, knihy o dávnych civilizáciách aj o nových vedeckých objavoch, správy o nových vedeckých objavoch, správy o novom úspechu pri liečení tej či onej choroby alebo o úspešnom kultúrnom či športovom podujatí. Pritom je tu určitý paradox : hoci človek veľa vie o rozličných oblastiach života, vedy, kultúry i politiky, často málo vie o samom písme. Písmo jestvuje ako jav sám o sebe, ale jeho podstatu treba hľadať v interakcii s ostatnými zložkami ľudskej kultúry. Vznikalo a vzniklo u tých národov, ktoré dospeli na taký stupeň vývoja, že potreba písma bola u nich nevyhnutná. Je výsledkom rozvoja vyššieho stupňa kultúry, na druhej strane urýchlilo vývoj kultúry tým, že ľudské myšlienky a vynálezy sa mohli šíriť vo väčšom rozsahu, ako to bolo v spoločnosti, ktorá písmo nepoznala. Zaznamenaním myšlienky vzniká dokument, v umeleckej oblasti ústna slovesnosť sa mení na literatúru. Začína sa historická éra ľudstva.
ÚRYVOK :
Malé národy Sibíri urobili obrovský skok, keď žijúc v podmienkach ľudí doby kamennej, s prvotnopospolným zriadením, poverami a obyčajmi, ocitli sa v 20. storočí v prvom socialistickom štáte na svete. Na minulosť sa pamätajú iba tí najstarší. A túto minulosť pozorne skúmajú vedci, pretože pomáha nazrieť nielen do minulosti sibírskych národov, ale aj do tej nesmiernej priepasti času, ktorý delí naše storočie od doby kamennej. Práce sovietskych etnografov ukazujú, že tieto malé národy mali svoje originálne systémy odovzdávania informácií, svoje osobitné písma, podobné tým, aké používali aj naši prapredkovia. Evenkovia, alebo Tunguzi, ako ich nazývali až do revolúcie, sú jedným /. najpozoruhodnejších národov na svete. Títo „stopári na soboch" osídlili obrovské priestory tajgy od Jeniseja po Ochot-skč more, od Amuru po Severný ľadový oceán. V priebehu osídľovania nepreniknuteľných lesov vypracovali systém znakov, ktorý im umožňoval navzájom sa dorozumievať, i keď autori tohto ,,písma" skutočné písmo nepoznali. Napríklad chumáč machu položený na konárik, na ktorý bola pripevnená vetvička, symbolizoval zabitú zver a „šíp" vetvičky ukazoval smer, kde ležala korisť. Polienko ležiace krížom cez dve žrde pri vchode do šiatra znamenalo zákaz používať šiator (alebo jeho kostru). Na kôre robili čerstvý zárez, do ktorého zasúvali vetvičku smerom nahor. To značilo, že kočovníci z týchto miest odišli. Množstvo zárezov na vetvičke sa rovnalo počtu jednodňových ciest na soboch a ten, čo prišiel na toto miesto, ľahko zistil, ako ďaleko sú. Evenkovia používali aj špeciálne znaky — ideogramy. Tak existovali špeciálne znaky pre rieku, horu, ťarchavú ženu, presťahovanie, biedny život lovcov, blahobytný život lovcov (v prvom prípade nôž ostrím nahor, v druhom ostrím dolu).
Malé národy Sibíri urobili obrovský skok, keď žijúc v podmienkach ľudí doby kamennej, s prvotnopospolným zriadením, poverami a obyčajmi, ocitli sa v 20. storočí v prvom socialistickom štáte na svete. Na minulosť sa pamätajú iba tí najstarší. A túto minulosť pozorne skúmajú vedci, pretože pomáha nazrieť nielen do minulosti sibírskych národov, ale aj do tej nesmiernej priepasti času, ktorý delí naše storočie od doby kamennej. Práce sovietskych etnografov ukazujú, že tieto malé národy mali svoje originálne systémy odovzdávania informácií, svoje osobitné písma, podobné tým, aké používali aj naši prapredkovia. Evenkovia, alebo Tunguzi, ako ich nazývali až do revolúcie, sú jedným /. najpozoruhodnejších národov na svete. Títo „stopári na soboch" osídlili obrovské priestory tajgy od Jeniseja po Ochot-skč more, od Amuru po Severný ľadový oceán. V priebehu osídľovania nepreniknuteľných lesov vypracovali systém znakov, ktorý im umožňoval navzájom sa dorozumievať, i keď autori tohto ,,písma" skutočné písmo nepoznali. Napríklad chumáč machu položený na konárik, na ktorý bola pripevnená vetvička, symbolizoval zabitú zver a „šíp" vetvičky ukazoval smer, kde ležala korisť. Polienko ležiace krížom cez dve žrde pri vchode do šiatra znamenalo zákaz používať šiator (alebo jeho kostru). Na kôre robili čerstvý zárez, do ktorého zasúvali vetvičku smerom nahor. To značilo, že kočovníci z týchto miest odišli. Množstvo zárezov na vetvičke sa rovnalo počtu jednodňových ciest na soboch a ten, čo prišiel na toto miesto, ľahko zistil, ako ďaleko sú. Evenkovia používali aj špeciálne znaky — ideogramy. Tak existovali špeciálne znaky pre rieku, horu, ťarchavú ženu, presťahovanie, biedny život lovcov, blahobytný život lovcov (v prvom prípade nôž ostrím nahor, v druhom ostrím dolu).